Fedor Malík

Evanjelik, profesor Fedor Malík je známy slovenský enológ, vinár a v neposlednom rade svetobežník. Ako porotca absolvoval 270 vinárskych súťaží od Argentíny po Reykjavík. Napísal 31 kníh o víne a ako vysokoškolský profesor vychoval 400 študentov. Je prezidentom poroty a spoluzakladateľom medzinárodnej vinárskej súťaže MUVINA. Je rád, že sa mu aspoň sčasti podarilo priviesť svoje deti k láske k Modre, protestantskému povedomiu a viniciam.

K vinárstvu som sa dostal… jednoducho. Narodil som sa v Modre (1945). Už ako malý chlapec som obrábal vinohrady, s láskou aj nenávisťou k tvrdej robote. Nič iné mi neostávalo, ak som chcel chodiť do školy a športovať, tak som musel pracovať vo vinohrade. Tak to zvyčajne v živote býva – práve tú dievčinu, ktorá sa vám počas celej doby štúdia nepáčila, si zoberiete za manželku a vydržíte s ňou celý život. Ako hovoria Francúzi – „c’est la vie “, to je život. Nikdy neviete, čo vás stretne a čím vás prekvapí.

Víno sa pre mňa stalo zdrojom obživy. Ako 17-ročný som už mal svoju záhumienku a vlastnými rukami dorábal pár tisíc litrov vína ročne. Aj počas štúdia na vysokej škole, ašpirantúr i počas pôsobenia na Chemicko-technologickej fakulte, kde som strávil 52 rokov.

Charakterizuje ma tolerancia. V Modre nažívajú v súlade stovky rokov katolíci aj evanjelici. Vďaka tomu som zvyknutý robiť kompromisy. Kompromis je vyústením tolerancie. Len si zoberme, koľkokrát sa v histórii hovorilo o tolerantných zákonoch a stavbách, ktoré boli vďaka nim postavené. Sú však situácie, kedy dohovorom nič nevyriešite a musíte si obhájiť pravdu – či už svoju vlastnú, ktorou žijete 75 rokov alebo pravdu vedca. Nie vždy kompromis situáciu vyrieši, niekedy si treba zastať svojho.

Rád pracujem s vínom aj slovom… Napísal som už 31 kníh o víne – Víno na tanieri, Oškvarky vo fľaši, Víno na zjedenie… Aktuálne dokončujem monografiu o začiatkoch vinárskych súťaží.

Som spoluzakladateľ… medzinárodnej vinárskej súťaže MUVINA. Ako predseda poroty zastrešujem odbornosť. Prvý vinársky konkurz sa na Slovensku robil v roku 1947. Potom však prišiel „Víťazný február“ a všetko sa zrušilo. Vinohrady a pôdu komunisti ukradli a zničili, rovnako aj našej rodine.

Po páde režimu… boli vinice v rámci reštitúcií vrátené, ale len sčasti kvôli nečitateľným záznamom v katastri. Štát sa dosť obohatil. Dedičské podiely boli majetkovo neusporiadané. Okrem toho za komunizmu vyrástli dve generácie ľudí, ktoré sa odnaučili láske k vinohradom. Po navrátení starorodičovských majetkov si mnohí nevedeli rady s pôdou, ktorú dovtedy obhospodarovalo družstvo. Vymreli celé generácie vinárov a vinohradníkov. Slávni nositelia mien vinárskeho povolania pod Malými Karpatami – ako hlavnej a generálnej vinohradníckej oblasti – dnes už nežijú.

Trápi ma, že... je dnes registrovaných cez 700 individuálne pracujúcich vinárov, ale tí sa nemusia preukázať hodnotou svojho vzdelania. A tak je medzi nami množstvo vyučených elektrikárov, garážmajstrov, murárov alebo hrobárov. Mnohí z nich sú skutočnými hrobármi technológie, pretože väčšina sa vo vinici nikdy nezjavila. Existujú desiatky, až stovky výrobcov vína – nielen malých, ale aj veľkých, ktorí nerozoznajú Rizling vlašský od Rizlingu rýnskeho. A to ma bolí. Bolí ma aj nezáujem zo strany štátu, rozkrádanie eurofondov a morálny úpadok.

Teší ma, že… mám štyroch synov a šiestich vnukov. Som presvedčený, že z nich vyrastú slušní a vzdelaní ľudia, ktorí budú mať aspoň v kútiku duše liberálne a slobodné povedomie. Ostanú tými, čo boli ich otcovia, dedovia a prapredkovia. Myslím v tejto chvíli aj na svojho prapredka Adama Malíka, ktorý sa ako Komenského exulant začiatkom 17. storočia vysťahoval z Uherského Brodu. Komenského exulanti zakladali na povodí Váhu od Púchova po Bratislavu enklávy protestantizmu. Sú tam dodnes, aby v nich pretrvala tolerantnosť, liberálnosť a hrdosť na to, že v roku 1517 ktosi vo Wittenbergu vyvesil svojich 95 požiadaviek. Často citujem výrok – hoci to nie je populárne – Martina Luthera, ktorý vyslovil, keď ho chceli po sto rokoch upáliť tak ako Jána Husa: „Tu stojím a nemôžem inak.“

Máme rodinné vinárstvo, lebo… dobrý vinár musí mať aj vlastnú vinicu. Robiť víno z cudzieho hrozna či dokonca cudzieho vína nie je ono. Naše vinohrady a víno už zobral na svoje plecia môj druhý syn, tiež vyštudovaný vinár. Keď sa vrátil zo sveta, investovali sme celoživotné úspory do riadenej fermentácie, pneumatického lisu, traktora. V Modre na Šarkaperkoch sme kúpili pár hektárov starých pustnúcich vinohradov a pustili sme sa do klčovania divokej zanedbanej vinice.

Výroba vína je… aj krvopotná, nebezpečná práca plná nepredvídateľných nástrah. Pri odstraňovaní starých pňov viniča narazilo ostrie stroja na kameň, vyletela iskra a vinohrad sa v sekunde vznietil ako fakľa. Požiar hasilo šesť hasičských áut, našťastie to dobre skončilo.

Mrzí ma, že… si katolíci vedeli svoje špičkové vína zaradiť do kategórie omšových. Rovnako ako si židia strážia svoje košér vína, iba my evanjelici pijeme pri Večeri Pánovej kadečo. Je škoda, že sme triedu vín, ktoré k slávnostným príležitostiam podávame, nevedeli legislatívne ochrániť. Katolícka cirkev, a nielen ona, používa pri omši víno iba od najlepších slovenských vinárov. Prečo my evanjelici nemáte pri Večeri Pánovej víno napríklad od vinárov – evanjelikov Čistého, Skovajsu, Petríka, či Fedora Malíka?

Víno u mňa kráča po sínusoide času. Keď sme nemohli cestovať do zahraničia alebo len obmedzene, tak som miloval vína aromatické. Na našom poslednom vinohrade babky Mesíkovej-Šimkovej, starej dobrej luteránky, sme pred takmer 70 rokmi pestovali čistý Muškát ottonel, a preto si ho z nostalgie občas dám. Alebo Muškát žltý, ktorý bol pred 250 rokmi vysadený pod Malými Karpatami. Ak by som mal byť verný tradícii Modry, tak by som siahol po Rizlingu vlašskom alebo Veltlínskom zelenom.

Na chuť červeným vínam som prišiel… v južnej Amerike, kde som bol šesťkrát. Majú tam skvelé podmienky na jeho dorábanie. Potom som sa však znovu oblúkom vrátil k bielym vínam – ale ušľachtilým, vyzretým.

Koluje vo mne trochu francúzskej krvi. Milujem Francúzov, ich kultúru, gastronómiu (napriek svojim predkom prestávam byť slavianofilom, bojím sa Rusov po tom všetkom, čo nám spravili). Dnes by som si dal pohár Sauvignon blanc, ktorý je chameleónom medzi bielymi vínami – francúzskej odrody, vysadenej v našej vinici na parcele, ktorá sa volá Noviny.

E. Mihočová
FOTO – rodinný archív