Peter Podlesný

Peter Podlesný je zakladateľ internetového pánskeho magazínu a podcastu Mužom.sk a silovo-kondičný tréner. V minulosti 18 rokov pracoval s mladými ľuďmi v evanjelickom cirkevnom zbore Košice, dnes sa venuje predovšetkým mužom. Okrem toho, že je členom synody ako najvyššieho legislatívneho grémia ECAV, je aj manželom a otcom dvoch detí.

Vyrastal som ako… štandardný sídliskový chlapec, ktorý sa zúčastňoval na všetkých bojoch medzi bránami a vchodmi panelákov. Rodičia pracovali a snažili sa zabezpečiť rodinu, a tak mi dali kľúče od bytu a nechali ma, aby som sa hľadal medzi kamarátmi ako všetci moji rovesníci.

Zmena nastala, keď…
ma po Nežnej revolúcii v roku 1989 rodičia poslali na vyučovanie náboženstva. V prostredí cirkevného zboru som našiel vzory, ktoré som dlho hľadal. Zaujímavých dospelých mužov – kresťanov, ktorí mali na starosti prácu s deťmi, vyučovanie náboženstva, tábory, kreatívne a zážitkové aktivity. Zaujímali sa o nás, viedli nás, vyučovali a odovzdávali nám hodnoty. Prežili sme toho spolu veľmi veľa. Ako som rástol, začal som sa zapájať aj ja a bavilo ma to. Postupne so mnou začali počítať ako s človekom, ktorý jedného dňa túto prácu prevezme a stane sa vedúcim mládeže.

Najťažšia chvíľa môjho života prišla, keď…
som mal 20 rokov. Počas jedného leta sme sa vybrali 4 – 5 chlapci na výlet do hôr. Jeden z nás išiel sám do lesa hľadať mobilný signál a stratil sa. Celú noc nikto ani oka nezažmúril. Nervózne sme čakali, kedy už začne svitať. Keď sme kamaráta ráno našli, bol mŕtvy. Pravdepodobne spadol z obrovskej skaly. Pre nás všetkých to bola obrovská rana. Sedeli sme povedľa neho ako paralyzovaní a plakali. Nerozumeli sme tomu, čo sa stalo a prečo. Snažili sme sa to spracovať s hodnotami a vierou, ktorú sme mali. Cítili sme sa vinní za to, čo sa stalo.

Ako som sa stretol so smrťou…
Dovtedy som sa so slovíčkom „smrť“ hral ako so samozrejmosťou. Myslel som si, že smrť nič neznamená, lebo existuje niečo väčšie – Boh. Zdalo sa mi, že vlastne o nič nejde, až kým so sa s ňou nestretol. Vtedy sa moja pýcha, sebavedomie a pravdárčenie stretlo s realitou. Zrazu som musel reagovať na smrť a nevedel som ako. Namiesto toho som zistil, že mám obrovský strach. Uvedomil som si, že nie som hrdina, ale zbabelec. Aj keď som mal 20 rokov, moja viera bola detská a zrazu narazila na realitu.

Najviac mi pomohli… znovu starší muži z cirkevného zboru, ktorí mali niečo odžité. Poskytli nám rameno, aby sme sa vyrozprávali a ubezpečili nás, že nie sme na vine. Mali skúsenosti, ktoré mne chýbali, a pritom nemali potrebu vykričať to do celého sveta alebo sa sebavedomo pýšiť. Dnes sú pre mňa vzormi muži, ktorí zažijú aj tragédie, no nezlomí ich to, ale posilní. Sú tu pre iných – nemajú potrebu ukazovať seba, len jednoducho v tichosti a pokore čakajú na to, kedy ich niekto bude potrebovať.

Ako ma to zmenilo… a nielen mňa, ale všetkých chalanov. Nabúralo to naše predstavy o živote. Začal som pracovať na tom, aby som menej rozprával a viac sa snažil žiť to, čo vidím na iných. Pokoru, nezištnú pomoc alebo schopnosť obstáť v ťažkých situáciách. Keď som od toho momentu preberal dobrovoľnícku prácu s mládežou, deťmi a tínedžermi, tak som sa snažil oveľa viac vnímať potreby iných, ako tie svoje. Som za to vďačný, veď nebyť tej tragickej situácie, ktovie, kedy by sa to udialo a či vôbec.

Dnes sa venujem mužom, lebo…
keď som mal 30 rokov, začal som sa obzerať za seba. Bol som 7 rokov ženatý, no stále som iba pátral, čo to znamená byť manželom, mužom a otcom. Nikto ma to neučil. Manželka Ivka bola na rozdiel odo mňa pripravená byť manželkou a matkou,  je v tom úžasná. To sa dnes deje často – chlapci ešte ani v tridsiatke nevedia, kým sú a čo majú robiť. Jedného dňa som si sadol a rozložil pred seba veľký papier. Kreslil som naň a písal, o čom snívam, po čo túžim a kam by som sa ako muž charakterovo chcel dostať. Vznikla akási „mapa mysle“ a ja som si uvedomil, aký obrovský kus práce je predo mnou.

Založil som internetový pánsky magazín, lebo…
mi prekážali klasické mužské časopisy, kde sa píše o drahých hodinkách, drahých dovolenkách, nahých ženách… Tento svet mi bol úplne vzdialený. Nemal som pocit, že by to z chlapov robilo lepších otcov, manželov alebo zamestnávateľov. Chceli sme priniesť niečo iné, hodnoty. Žiaľ, slová ako sú „česť a milosrdenstvo“, dnes vypadávajú zo slovníka. Mužom sa snažím vysvetliť, že hodnoty sú dôležité, či už pátrajú po svojej sile, sebaovládaní alebo pravde. Za päť rokov sme nazhromaždili viac ako 500 článkov.

300 hrmených sú…
osobné stretnutia mužov, ktoré organizujem už 5 – 6 rokov raz za mesiac, v pube alebo krčme. Prichádza na nich osem chlapov, väčšinou rovesníkov, každý z iného sveta. Otvorene hovoríme o tom, kto je akým otcom, manželom, rodičom, zamestnávateľom, zamestnancom… O problémoch debatujeme tvrdo, priamo a niekedy to tam hrmí. Potom máme mesiac na to, aby sme to spracovali. Oceľ sa brúsi oceľou a muži rastú medzi mužmi. Potrebujú niekoho, kto by im povedal priamo, ako sa veci majú, alebo by im poradil svojimi skúsenosťami.

Robím audio podcasty pre mužov ako…
formu internetového vysielania. Stále je to však dobrovoľnícky projekt, na ktorom pracujem po večeroch. Týždenne podcasty počúva 4 500 mužov, ale aj žien (asi 20%). Občas mi ženy napíšu: „Posielam tvoje podcasty svojmu mužovi“ – vtedy zatínam zuby, lebo viem, že to nie je najlepšia forma ako zmeniť manžela. Osobne by som sa hneď bránil, keby mi hovorili, aký mám byť. Ale teší ma, že nás počúvajú aj dámy.

To, že som sa stal otcom, ma zmenilo…
keď sa nám narodila dcéra Miriam, bol som nadšený a učil som sa nové veci. Ale keď sa nám narodil syn Dávid – muži mi budú rozumieť – potešil som sa, že mám konečne parťáka. Mal som jasnú predstavu, čo všetko ako muž spravím pre svojho syna: ako mu kúpim prvý nôž, ako začneme spolu chodiť do lesa, ako budeme zápasiť a všetky ďalšie veci, ktoré sa s dievčatami nedajú robiť (aspoň som si to vtedy myslel). Keď mal Dávid tri roky, len veľmi slabo rozprával a my sme sa začali báť, čo sa deje. Rozbehol sa kolotoč vyšetrení, stretnutí s psychiatrami a psychológmi. Dnes má Dávid 7 rokov a potvrdený vysokofunkčný autizmus. Spektrum autizmu je široké a my dnes ešte celkom netušíme, čo to bude znamenať.

Musel som prijať, že môj syn je autista…
zistil som, že som znova chcel prezentovať len seba ako dobrého otca a muža, ktorý robí všetky správne veci. Nehľadel som na to, že môj syn môže mať svoj vlastný svet, potenciál, svoje vlastné potreby, a že ho možno vôbec nebude zaujímať nejaký nôž alebo zápasenie, ale bude mať úplne iné prednosti a túžby. Nanovo som sa učil, čo to znamená byť dobrým otcom a manželom, charakterovo ma to posunulo dopredu. Opäť som sa naučil niečo o tom, že tu nie som pre seba a zdokonaľovanie svojho vlastného obrazu, ale som tu pre iných. Pre tých, ktorým môžem slúžiť vďaka sile a potenciálu, ktorý mám ako muž.

Pracujem ako osobný tréner vo fitnescentre, lebo…
sa tu dostanem do kontaktu s rôznymi ľuďmi, napr. aj so zápasníkmi MMA – zmiešaných bojových umení. Aj muži, ktorí zápasia v ringu, však prežívajú svoje strachy a majú problém s nízkym sebavedomím. Boja sa tak isto, ako by sa bál hocikto iný. Možno sú len o niečo zvyknutejší na bolesť alebo ich poháňa túžba vyhrať. Je to tvrdý svet, kde sa možno používajú hrubšie výrazy, no aj bojový šport je šport ako každý iný.

Ako prijali, že som kresťan…
keď zistili, že som vyšiel z kresťanského spoločenstva, tak sa im zdalo, že tam nepatrím – do sveta posilňovne, bojových umení, do sveta „naozajstných chlapov“. Vraj tam nemajú čo hľadať ľudia, ktorí majú osobnosť, spiritualitu alebo vieru. Ja im chcem ukázať, že svet nie je rozdelený hranicou. Snažím sa medzi nich priniesť hodnoty, ktoré mám a oni na nich reagujú pozitívne, pretože sú platné všade. Odvaha, sila, česť, láskavosť – to sú hodnoty, ktoré má mať muž bez ohľadu na to, či je veriaci alebo neveriaci.

Čo pre mňa znamená byť mužom…

Úlohou mužov je zabezpečovať, tvoriť, viesť a ochraňovať. Možno sú to úplne banálne, jednoduché veci, muži však po tom túžia – je to niečo, čo ich presahuje. Snažím sa im ukázať, že je tu niečo väčšie, ako sú peniaze, práca, koníčky. Úlohou muža nie je zarábať peniaze a po práci relaxovať – sadnúť si na gauč, uzavrieť sa do svojej bubliny a odrezať sa od sveta, manželky a detí. Snažím sa mužov o tom presvedčiť a zdá sa, že sa mi to darí.

IMG_7926w