Stano Lajda

Evanjelik, akademický maliar Stanislav Lajda (1959) vyštudoval reštaurátorstvo maľby na Vysokej škole výtvarného umenia. Od revolúcie je v slobodnom povolaní a tiež členom výtvarného združenia Cont-Art (SVÚ). Spolupracoval s vydavateľskom Tranoscius na výtvarnom stvárnení viacerých publikácií. V súčasnosti sa venuje voľnej tvorbe, knižnej ilustrácii, karikatúre, grafike, reštaurovaniu maľby a pedagogickej činnosti na Strednej súkromnej škole umeleckého priemyslu v Žiline. Je milovníkom a znalcom diela maliara Leonarda z Vinci, autorom rekonštrukcie jeho Poslednej večere ako aj autorom knihy o najznámejšom obraze slávneho umelca.

Moje rodinné zázemie… Obaja rodičia boli veriaci evanjelici, ktorí sa dokonca v kostole zoznámili. Otec pochádzal z Modry, kde bol jeho otec presbyter a švagor Prof. ThDr. Ján Petrík, významný teológ, dekan a farár na Kráľovej. Mama pochádzala zo zmiešanej rodiny. Po svojej mame bola evanjelička a jej dvaja bratia po otcovi katolíci.

Som ekumenicky založený… V našej rodine nikdy neboli náboženské rozbroje. S bratom sme chodili k sesterniciam na prvé sväté prijímanie a birmovku, oni zas k nám na konfirmáciu. Bola to moja prvá skúsenosť s dokonalou ekuménou, hoci som vtedy vôbec nevedel, čo to vlastne je.

Vo viere som vyrastal odmalička…. Mama nás naučila modliť sa pri jedle i pred spaním a, samozrejme, „Otčenáš“. Bral som teda vieru ako prirodzenú súčasť života a mal som to šťastie, že som nemal nikdy také pochybnosti, ktoré by ju ohrozili. Nerozumel som jedine tomu, prečo je vo svete toľko bolesti, krivdy a zla. Prečo musia trpieť dobrí, verní a slabí. Prečo sa darí gaunerom.

Konfrontácia s komunistickým režimom… Keď som chodil s pár rovesníkmi na hodiny náboženstva do školy, pamätám si, že som bral ako krivdu a zlomyseľnosť, keď nám tieto večerné školské stretnutia súdruhovia po normalizácii zakázali. Nechápal som prečo. Veď nás pán farár Marenčiak nič zlé neučil. Čo im vadí na posolstvách o dobre a láske? Niektoré decká sa nám posmievali a nadávali do spiatočníkov. Tak sme sa presunuli do zborovej siene v kostole, a tam pokračovali v náboženskej výuke.

Zlom prišiel, keď… som ako desaťročný spadol z piatich metrov zo stromu a vážne si dolámal ruku i chrbticu. Za sekundu toho pádu som opäť v plnej intenzite a čase zažil množstvo krásnych momentov z môjho dovtedajšieho života. Bolo ich dosť na to, aby trvali aj hodinu, dve. Nie číru sekundu. Pád mohol skončiť aj fatálne, a pritom naň spomínam ako na niečo krásne. To ma posunulo, začal som sa pozerať na veci s omnoho väčším rešpektom.

Ako som počas štúdia dozrieval… začal som viac chápať aj vzťahy, postoje, povahy a správanie jednotlivých ľudí. Súdruhovia sa naivne domnievali, že keď Cyril s Metodom dokázali počas svojho pôsobenia nahradiť Perúna Pánom Ježišom, že oni zas nahradia Pána Ježiša „večne živým“ Leninom. Posmrtný život zidealizovanou víziou komunizmu. Vraj je to len otázka času. Ťažko vás ale niekto presvedčí o niečom, čomu sám neverí. Navyše nepochopili, že pre kresťana je najväčším hriechom porušiť prvé z Božích prikázaní: „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa“ – dokonca „namiesto mňa“, ako si to želali. Boli nervózni z toho, že sa im nedarí tento „čendž – change“, napriek propagácii, ateistickým testom v školách, zosmiešňovaniu, perzekúciám i týraniu. Možno práve pre ich úbohé pokusy pripraviť nás o vieru pevnelo moje brnenie a vzdor.

Ako dieťa som čítal… náboženskú literatúru, ktorú som podedil po starých rodičoch. Zaujímal som sa o náboženské námety v svetovom umení a aby som im lepšie porozumel, hľadal som ich inšpiračný zdroj v Biblii. Dalo by sa povedať, že som Písmo bližšie spoznával cez vzťah k umeniu.

Zážitok, ktorý ma utvrdil vo viere… Keď som sa prvýkrát hlásil na vysokú školu, bol som si istý svojím talentom i zvládnutím úloh, napriek tomu som sa večer modlil. V hlave mi zaznel tichý, pokojný, no istý hlas, ktorý mi oznámil, aby som si nerobil plané nádeje. Bolo mi to na smiech. O týždeň som dostal zamietavé rozhodnutie. Padol mi hrebienok a rok som na sebe intenzívne pracoval.
Napriek tomu som na ďalšie skúšky šiel už s omnoho väčšou pokorou. Večer som sa ani tak nemodlil, ako skôr prosil, aby ma zobrali. Po roku som započul ten istý tajomný hlas. Opäť bol vecný, ale utišujúci: „Nič sa neboj, si prijatý!“ Už som si nebol istý ničím. O týždeň mi prišiel list, že som uspel. Pár podobných osobných zážitkov ma len utvrdilo vo viere. Boli to také moje malé životné zázraky. Myslím, že ich má každý. No mnohí ich odmietajú vidieť. Je pohodlnejšie byť sám sebe pánom.

Práca je mojím koníčkom… Vždy som túžil robiť, čo robím a snažím sa to robiť najlepšie, ako viem. Ako vyštudovaný reštaurátor som reštauroval množstvo sakrálnych diel. Aj gotické nástenné maľby z roku 1415, ktoré vznikli o sto rokov prv ako tie v Sixtínskej kaplnke. Namaľoval som desiatky náboženských obrazov, desať rokov som sa venoval rekonštrukcii dnes už veľmi poškodenej Leonardovej Poslednej večere a ilustroval viaceré takto ladené knihy a kalendáre, napr. pre vydavateľstvo Tranoscius. Aj v súčasnosti ilustrujem detskú Bibliu. Tým chcem povedať, že sa aj pomocou svojej tvorby snažím priviesť nerozhodných ľudí k viere alebo ju u iných upevniť. Podobne sa snažím na žiakov vplývať aj ako pedagóg. Svoj talent som dostal darom a som rád, keď vďaka nemu môžem robiť druhých šťastnými a podeliť sa so svojimi skúsenosťami.

Viera v Boha ma ovplyvnila… Veľakrát som sa zamýšľal, ako by som sa k istým rozhodnutiam postavil ako ateista. Riešenia by boli často jednoduchšie, nekompromisné, razantnejšie, tvrdšie. Ublížil by som nimi viac druhým ako sebe. Cesta s vierou nie je vôbec jednoduchá. Akoby nám niekto hádzal pod nohy neustále prekážky, kládol pred nás nášľapné míny, zraňoval city, menil ukazovatele správneho smeru, orientácie. „Rozhodol si sa nasledovať Krista? Tak trp!“ Kto má záujem nahlodať naše istoty, obalamutiť falošným pozlátkom, mstiť sa za náš postoj k Bohu? Dobre poznáme meno toho úbožiaka. Veď ohlúpil už prvých ľudí.

Boh je láska, nie Zorro pomstiteľ… Keď sa považujem za kresťana, musím sa chovať ako kresťan. Nie som vždy spokojný so svojím konaním, ktoré sa už nedá vziať späť, ale aj to slúži na poučenie a nápravu v možno oveľa ťažších skúškach. Pán Ježiš nás cez podobenstvo o márnotratnom synovi naučil, že nie je v našej ľudskej nedokonalosti ťažké zísť zo správnej cesty, ale treba mať v takom prípade dosť síl vrátiť sa späť. Boh je Láska, nie nenávisť, ani Zorro pomstiteľ. Som presvedčený, že oveľa ľahšie nás odsúdi okolie ako nebeský Otec, ktorý vidí do hĺbok nášho vnútra.

Celý život patrím do jedinému cirkevného zboru… V Žiline som bol pokrstený, konfirmovaný, tu som mal svadbu, pokrstil synov i vnúčatko. Rád som v študentských časoch navštevoval „mládež“. Viedli ju nie už najmladší pán farár Ján Beňuch, presbyteri – primár MUDr. Ján Kostra a Ing. Ján Štrbka, ktorý už ako penzista vyštudoval teológiu a pár rokov bol farárom. Každopádne viedli tak múdre dišputy, že som pochopil zásadný rozdiel medzi veriacim, ktorý len tápe po povrchu, verí zo zvyku, zotrvačnosti a veriacim, ktorý sa nebojí ísť pod kožu, skúmať aspekty viery zo všetkých možných strán a uhlov.

Štafetu som odovzdal synovi… Istý čas som bol aj presbyter, ako môj otec a dedko. V súčasnosti sa snažím pomáhať zboru najmä z možností mojej profesie a pomôcť občas pri Službách Božích. Moju štafetu s niekoľkonásobne väčšou intenzitou prebral starší syn Marián, ktorý vyštudoval teologickú fakultu a venuje sa výuke náboženstva, stretnutiam a práci s mládežou i organizácii letných táborov.

Aj kresťan je len človek… Od veriacich ľudí sa očakáva, že budú vždy dokonalí, príkladní a bezchybní. Kto to však môže o sebe bez hanby tvrdiť? Aj my máme svoje mínusy, zlyhania, záporné stránky. Možno aj také, ktoré málokto vidí. Také odhalenia môžu viesť k rozčarovaniam a sklamaniu. Každá cirkev je plná ľudí, ktorí nie sú vždy a vo všetkom dokonalí. Aj ich rozhodnutia, reakcie môžu byť občas unáhlené a kontroverzné. Zlyhanie jedincov sa preukázalo mnohokrát v histórii.

Postoj cirkvi má mať váhu autority… netvorí ju jeden človek, ani sto ľudí. Je to inštitúcia zložená z tisícov múdrych a zodpovedných ľudí, so štandardou dlhoročných tradícií a skúseností. So zásadami, postojmi vybudovanými na úprimnom vzťahu k Bohu, etických, morálnych a ľudských hodnotách. To cirkev oprávňuje reagovať na rozličné spoločenské vzťahy, otázky, udalosti, spory i politické rozhodnutia. Je to nielen jej právo, ale aj povinnosť, aby svojím jasným postojom – i keď nemusí byť rozhodujúci, či akceptovaný – si získavala rešpekt a úctu. Jej postoj má mať váhu autority.

To, že som evanjelik, beriem ako samozrejmosť… Keby som sa narodil ako budhista alebo katolík, asi by som bol svojej viere oddaný. Nikdy mi však nenapadlo byť členom inej cirkvi alebo vyznania. Dokonca k niektorým iným som značne kritický. Neviem si ale predstaviť žiť bez viery. Stratil by sa mi zmysel života v makro i mikro rozmere. Nechápal by som, načo je celý ten cirkus evolúcie vedúci od ničoho k ničomu. Načo sa tu miliardy rokov milujeme i žerieme, tvoríme i ničíme, keď to raz všetko spáli Slnko. Ako môžeme žiť bez nádeje, že nás niečo presahuje, bez vyššej spravodlivosti?

Nemám rád… vymývanie mozgov a vojenskú poslušnosť postavenú na vyvolávaní strachu a vyhrážok, nech by to malo viesť k akejkoľvek ušľachtilej myšlienke a získaniu veriacich. To nie je cesta. Ani odsudzovanie iných názorov a vyznaní s tvrdením, že to naše je jediné správne a kto to neuzná, zaslúži si večné zatratenie – pekelné ohne. Pýcha vedie k pádu a o našich srdciach nebude raz rozhodovať našťastie žiadny človek.

ECAV som nemal dôvod meniť, lebo… pre evanjelickú cirkev je alfou a omegou Svätá trojica, nepotrebuje patrónov, ani relikvie. Zaobíde sa bez zlatých tiár vykladaných diamantmi. Je otvorená, ústretová, nezakazuje študovať inú, ako len „našu“ literatúru, takže je rozhľadená, vie ísť do hĺbky, nie je agresívna a napriek svojej pokore a tvrdej protireformácii dala svetu v minulosti i dnes množstvo vynikajúcich a hodnotných osobností. Páčia sa mi jej postoje, rozhľadenosť farárov, duchaplné kázne i spôsob liturgie. Nikdy som nemal dôvod meniť.

Trápi ma, že… i keď sme v ECAV otvorení, môžeme slobodne prezentovať svoj názor, viesť otvorené rozhovory, riešiť polemiky, reagovať na nové fenomény, prevracanie hodnôt, hoaxy a pod., predsa sa nevieme v hodnotovom rebríčku zjednotiť. Trápi ma, keď vedieme osobné konflikty a zaťahujeme do toho členov cirkvi na vytváranie nepriateľských táborov. Sú to však skôr rukojemníci našej samoľúbosti. Akoby sa spôsoby vonkajšieho sveta a politickej kultúry (nekultúry) prenášali aj na nás. Verím, že máme naviac ako „prať špinavú bielizeň“ na verejnosti, vzájomne sa urážať, osočovať. Je nutné hľadať kompromisy, pochopenie, ale aj mantinely, za ktoré ako kresťania ísť nemôžeme. Môžeme sa ale modliť za spoločný cieľ. Za to, čo sa páči Bohu a nie nám.

Čo robím vo voľnom čase… Tým, že mi je práca koníčkom, je aj výplňou môjho voľného času. Takmer každý deň ilustrujem, alebo niečo kreslím do nočných hodín. Nuda ma ubíja. Vekom však cítim viac únavu, pretože aj koncentrácia, plné psychické nasadenie pri práci vyčerpáva. To má potom za následok, že aj pri dobrej knihe čoskoro zaspím, a keď treba, nezaspím vôbec. Milujem dovolenky v Chorvátsku. Voľakedy s celou rodinou, dnes v spoločnosti manželky Hanky. Spoločné šnorchlovanie, sledovanie pokoja podmorského sveta, poznávanie prírodných krás. Tam cítim Pána Boha možno omnoho intenzívnejšie než v zhone bežného, mestského, každodenného života.

Za čo sa modlím… Keď som bol mladý, modlil som sa často a pravidelne. Teraz sú to skôr moje „rozhovory“ s Pánom Bohom. Pri chôdzi na ulici, počas práce, pri zaspávaní. Keď sa modlím, tak zväčša v prospech niekoho iného. Za uzdravenie, psychickú podporu, urovnanie vzťahov, prekonanie pandémie i spásu.

Čo pre mňa znamená veriť srdcom… Čím iným sa dá veriť? Je viera babičky na kopaniciach s ošúchanou Bibliou a rozpadávajúcou sa modlitebnou knižkou menšia, ako na niekoľkých svetových univerzitách vyštudovaného teológa s obrovskou knižnicou? Viera je viera! Je to dar, ktorý nedostane každý. Mnohí učenci ho dokonca stratili v lavíne tisícky nezodpovedaných otázok pri štúdiu Biblie. Iných o vieru pripravilo osobné nešťastie, strata blízkeho, s ktorou sa nedokázali vysporiadať. Viera je podobná láske. Vlastne je to Láska. Láska k Bohu! Buď ju máte od narodenia, ako dieťa k matke, alebo príde časom, vyvolaná nečakanou udalosťou, stretnutím so zaujímavým človekom, spoločenstvom. Jej príchod vás môže prekvapiť. Zrazu zistíte, že ste iný. Že vás naplnilo niečo, čo ste predtým nepoznali. Že vo vás zasvietilo svetlo. Že vás to mení k lepšiemu. Za všetkým je ale otvorené srdce. Srdce a láska.

Martina Javošová
Emília Mihočová

foto – Ľubo Bechný

IMG_1213-foto-Lubo-Bechny