Od začiatku marca 2022 poskytuje Evanjelická cirkev a. v. na Slovensku humanitárnu pomoc utečencom, ktorí opustili svoje domovy v dôsledku vypuknutia vojnového konfliktu na Ukrajine. Aktivity pomoci boli zamerané na núdzové potreby tisícok ľudí prekračujúcich východnú hranicu Slovenska s Ukrajinou. Aj vďaka pomoci cirkevných zborov a ich členov, vďaka enormnému nasadeniu spolupracovníkov a množstvu dobrovoľníkov našli ukrajinské matky s deťmi, maloletí a mladiství bez sprievodu, starší ľudia a ľudia so zdravotnými postihnutiami podporu a prijatie v bezpečí po prekročení východnej hranice. Tu je zopár svedectiev tých, ktorí pomáhajú v praxi.
Ján Molčan, evanjelický farár v Partizánskej Ľupči
„Začalo to 1. marca, kedy sme boli na hranice po prvých ľudí, vtedy prišli sedemnásti. Počet postupne narástol až na 95 ľudí z Ukrajiny. My ako cirkevný zbor sme sa starali o ubytovanie, stravovanie, ošatenie a pod. Bývali na fare, v zborovej ubytovni, ale aj v rodinách. Stretnúť sa so životnými príbehmi ľudí utekajúcich pred vojnou bolo veľmi emotívne. Ja som vždy každého, kto prišiel, privítal a predstavil som sa. Medzi utekajúcimi bol aj jeden 12 ročný chlapec, ktorý sa na mňa ani nepozrel. Keď som na druhý deň ráno chystal raňajky, prišiel, objal ma a plakal. A vtedy sa to aj vo mne zlomilo – musel som sa utiahnuť a vyplakať sa. Všetko som s tými ľuďmi prežíval. Boli to silné momenty, ktoré mi navždy zostanú v duši a v srdci.“
Zuzana Kubačková, evanjelická farárka v Soli
„Náš cirkevný zbor disponuje veľkým zborovým domom, ale tieto priestory neboli pre toľkých ľudí pripravené. Zmobilizovali sme našich členov, stretli sme sa s veľkou ochotou a pripravili sme miestnosti tak, aby boli vhodné na ubytovanie žien a detí, ktoré u nás našli útočisko. Keď sa stretnete so živými ľuďmi, ktorí plačú a nevedia, čo ďalej, je to úplne iné, ako sledovať správy v televízii. 8. marca sme o pol druhej v noci sme prijali prvé mamičky s deťmi. Každá mala jeden kufor, jednu tašku, a v očiach veľký strach – nevediac, kto sa o nich postará. Keď sme pomáhali vynášať maličké deti z auta, aby sme ich uložili na pripravené postele, boli to veľmi silné momenty a určite na to nikdy nezabudnem. Naozaj tá pomoc je veľmi široká. Tí ľudia nepotrebujú len jedlo a strechu nad hlavou, ale zabezpečiť sme im museli aj bežné veci, ktoré sú pre nás akoby už samozrejmosťou. Jednak sme to riešili z našich prostriedkov, z darov, vybavili sme si aj príspevok od štátu a pomoc poskytla aj Evanjelická diakonia.“
Vladimír Maťaš, riaditeľ Mládežníckeho centra ICHTHYS vo Veľkom Slavkove
„Cez naše centrum prešlo približne 150 ľudí. Z nich sa niektorí zdržali jeden/dva dni, niektorí týždeň/dva. Mnohí sa presúvali ďalej. Vytvorili sme skupinu dobrovoľníkov, ľudí ochotných pomôcť s prepravou ľudí na letiská, vlaky a podobne. Keď situácia ustala, uvažovali sme, ako v centre ďalej. Časť ubytovacích kapacít sme nechali pre ľudí z Ukrajiny. Časť sme sa rozhodli nechať pre tábory a návštevy mladých ľudí. Bola to taká výzva pre nás, chceli sme, aby sa tieto dve skupiny stretávali. Ja sám mám dvoch synov, ktorí komplikovanej situácii celkom nerozumejú. Pán Boh mi dal myšlienku, že aj v mojej mladosti bola v Juhoslávii podobne ťažká situácia. Nemôžem odsudzovať dnešnú mladú generáciu, že žijú svoj vlastný život. Najlepšou cestou je, že skúsime robiť veci spolu… Moja manželka dva dni do týždňa učila Ukrajincov slovenčinu. A tak sa stalo, že si 50 ročná Zina pýtala radu od 16 ročnej návštevníčky tábora, lebo si nevedela dať rady s úlohou od mojej manželky. Takto sa jednoducho prepojil svet bezstarostných mladých a ľudí, ktorí prišli o všetko.”
Liana Kmecová, dobrovoľníčka z Evanjelického gymnázia v Prešove na hraniciach vo Vyšnom Nemeckom
„Je iné vidieť situáciu naživo, nie len v televízii. Chcela som priložiť ruku k dielu a nie len nečinne stáť. Chcela som byť nápomocná. Priamo na hranici som bola na začiatku prekvapená, koľko veľa ľudí tam je. Nie len utečenci, ale aj dobrovoľníci, ktorí sa snažili pomôcť. Zmenil sa mi pohľad na celú vec. Ku koncu našej služby to bolo náročnejšie, lebo ľudí pribúdalo.“
by