Cirkevný zbor ECAV Príbovce si v nedeľu 14. septembra 2025 počas služieb Božích pripomenul Deň obetí holokaustu a rasového násilia. Pietna spomienka sa konala v evanjelickom kostole, kde sa zhromaždili veriaci, aby modlitbou a Božím slovom vzdali úctu všetkým nevinným obetiam tragických udalostí druhej svetovej vojny.
Zborový farár Marek Szabó vo svojej kázni na text Žalmu 112,6 „Lebo sa nikdy neskláti; v pamäti večnej bude spravodlivý“ zdôraznil, že pamätať na obete holokaustu znamená nielen spomínať na minulosť, ale aj niesť zodpovednosť za prítomnosť a budúcnosť. Pripomenul, že 9. septembra 1941 bol vydaný tzv. Židovský kódex, ktorým protižidovská legislatíva vtedajšej Slovenskej republiky dosiahla svoj vrchol a ktorý pripravil pôdu pre prenasledovanie, arizácie, deportácie a nakoniec vyhladzovanie Židov.
Tieto udalosti sa nevyhli ani Príbovciam. Podľa záznamov Ústavu pamäti národa žilo v obci 33 občanov židovského pôvodu. Boli to susedia a spoluobčania, ktorí prišli o majetok, slobodu a napokon aj o život. Ich mená dnes často nepoznáme, no – ako pripomenul zborový farár – „pred Bohom ich pamäť nezanikla“.
Po úvodnom slove zaznela dojímavá skladba z filmu Šindlerov zoznam, ktorú na husliach zahral Marián Kramár v sprievode organu, na ktorom zahrala Lucia Dobošová.
Spomienka bola zároveň výzvou do súčasnosti. Farár upozornil na nebezpečenstvo šírenia antisemitizmu a nenávistných konšpirácií aj v dnešnej spoločnosti. „Pamätať na obete znamená mať odvahu povedať jasné nie lžiam a nenávisti,“ zdôraznil.
Symbolickým gestom bolo aj zapálenie sviece v mene Evanjelického cirkevného zboru Príbovce, dňa 9. septembra 2025, na hrobe rodiny Langer-Špirz na cintoríne v bratislavskom Slávičom údolí, jedinej židovskej rodiny z Príboviec, ktorej príbeh sa podarilo zdokumentovať. Osud Jozefa Langera a jeho rodiny je tragickým svedectvom doby.
Jozef Langer bol deportovaný, jeho transport smeroval do koncentračného tábora Mauthausen v Hornom Rakúsku, v ktorom sústreďovali hlavne nepohodlnú inteligenciu. Zhodou okolností bol do Mathausenu transportovaný spolu s evanjelickým farárom Jozefom Bučkom z Martina, ale na rozdiel od neho, prežil koncentračný tábor. Až počas nezmyselného pochodu v roku 1945, „pochodu smrti“, ho zastrelili na ceste, lebo už nevládal kráčať.
Jeho najstaršia dcéra Jolanka, jej muž Leopold (Poldi) Spitz a ich dve dcéry Valika a Aliska boli deportovaní do koncentračného tábora Auschwitz, neďaleko mesta Osvienčim, kde boli v roku 1942 tiež zavraždení.
Jozef Langer 1871 – 1945 Mathausen (74 ročný)
Jolana Spitz, rodená Langerová 1898 – 1942 Auschwitz (44 ročná)
Leopold Spitz 1891 – 1942 Auschwitz (51 ročný)
Valika Spitz 1922 – 1942 Auschwitz (20 ročná)
Aliska Spitz 1924 – 1942 Auschwitz (18 ročná)
V letáku, ktorý bol rozdaný účastníkom spomienky, sa zdôraznilo, že od vydania Židovského kódexu uplynulo už 84 rokov. Pripomenul, že holokaust nebol len tragédiou Židov, ale aj Rómov, politických odporcov, Svedkov Jehovových, telesne či mentálne postihnutých, homosexuálov, Poliakov a občanov Sovietskeho zväzu – celkovo bolo v rokoch 1933 – 1945 zavraždených viac než 11 miliónov ľudí.
Leták zároveň poukázal na to, že aj v časoch hrôz sa našli statoční ľudia. Takým príkladom boli manželia Rudolf a Ružena Lilgeovci z Príboviec, ktorým bol v roku 1997 izraelským pamätníkom Jad Vašem udelený titul Spravodliví medzi národmi za záchranu mladého Ladislava Spitzerera, ktorého ukryli pred deportáciou a zachránili mu život.
Cirkevný zbor ECAV Príbovce si týmto pripomenutím nielen uctil pamiatku obetí holokaustu a rasového násilia, ale aj apeloval na spoločenskú zodpovednosť. „Národ, ktorý zabúda na svoju históriu, je odsúdený prežiť ju znova,“ zaznelo z textu letáka, ktorý zdôraznil potrebu chrániť ľudskú dôstojnosť, mier a spravodlivosť aj v súčasnosti.
AUTOR: Ľubomír Žila
by