História vzniku reformačných cirkví

Ak by si niekto myslel, že reformácia je iba cirkevnou záležitosťou, hlboko sa mýli. Reformácia zasiahla do mnohých oblastí spoločenského života a historici preto právom hovoria, že sa touto udalosťou skončil stredovek. Spomeňme len niektoré prevratné zmeny, ktoré reformácia priniesla.
Keďže Dr. Martin Luther nebol iba farárom, ale aj univerzitným profesorom, reformačné myšlienky sa šírili nielen na pôde cirkvi, ale aj univerzity. Osvojovali si ich profesori, kniežatá i umelci a pretvárali ich do podôb, ktoré im boli vlastné. Napríklad maliar Lucas Cranach namaľoval množstvo obrazov, ktoré vyjadrovali nové chápanie evanjelia. Nasledovali ho mnohí ďalší a tak sa reformácia pretavila do výtvarného umenia.
Pozadu však neostala ani hudba. Kým v predreformačnom období hudobné nástroje nemali veľmi miesto na omšiach a Bohoslužbách a spievať smeli len na to určení speváci, Martin Luther, ktorý sám miloval hudbu a hovoril o nej, že je to „najlepší prostriedok ako zachovať dušu i myseľ čerstvú“, dal hudbe na Bohoslužbách väčší priestor, podporil organ ako nástroj, ktorý môže vhodne a dôstojne osláviť Pána a presadil, aby nábožné piesne spievali všetci zhromaždení. Sám zložil niekoľko duchovných piesní a zostavil spevník, v ktorom okrem svojich piesní uverejnil aj vtedy známe melódie, otextované novým, duchovným textom. Hudba sa tak stala výraznou súčasťou cirkevného života, čo bolo podnetom pre umelcov, hudobných skladateľov, interpretov aj výrobcov hudobných nástrojov. Umelci skladali stále náročnejšie a náročnejšie skladby a organári stavali stále dokonalejšie organy. Možno preto povedať, že práve vďaka reformácii sa organ ako hudobný nástroj vyvinul do dnešnej podoby a že práve aj vďaka nej máme dnes v umeleckých fondoch diela takých velikánov, ako je Johan Sebastian Bach a iní, ktorí tvorili svoje diela na duchovné, spravidla reformačné témy.
Reformácia sa podpísala aj pod vývin architektúry. Reformátori totiž odmietali honosnú výzdobu chrámov, preferovali skôr praktické než umelecké vybavenie kostolov a nepriamo tak dali podnet k vzniku nového architektonického štýlu – klasicizmu.
Keď Dr. Martin Luther pred rokom 1530 navštevoval cirkevné zbory, šokovaný zistil, aká nízka je vzdelanosť medzi ľuďmi i kňazmi. Šírenie vzdelanosti sa stalo pre neho veľmi dôležitým a trval na tom, aby pri každom evanjelickom kostole, bola zriadená aj škola. Sám vypracoval mnoho doporučení a pokynov pre vyučovanie a jeho najbližší spolupracovník – profesor filozofie Filip Melanchton, označovaný za druhú najvýznamnejšiu osobnosť reformácie, sa stal reformátorom nemeckého školstva, označovaný neraz titulom „učiteľ Germánov“. Práve tu môžeme hľadať odpoveď na otázku, prečo sa v našich dejinách stretáme s toľkými významnými osobnosťami evanjelickej cirkvi. Nuž bolo to preto, že evanjelickí kňazi, šíriaci vzdelanosť vo svojich cirkevných zboroch, viedli k vzdelanosti aj svoje deti a tie potom tvorili vzdelanostnú elitu nášho národa.
Dr. Martin Luther zasiahol do nemeckých dejín aj tým, že vytvoril novú, spisovnú nemčinu. Predtým sa na území dnešného Nemecka hovorilo rôznymi dialektmi, no keď Luther prekladal Bibliu do nemčiny, chcel urobiť preklad, ktorému by rozumeli všetci. Nechtiac tak položil základ novej nemčine, ktorú poznáme i dnes. No nie len preto označila Angela Merkelová za najvýznamnejšiu osobnosť minulého tisícročia práve Martina Luthera.

Bolo krátko pred polnocou, písal sa 10. november 1483, keď sa v malej izbičke v domčeku na Dlhej ulici v nemeckom mestečku Eisleben narodil chlapček. Hneď na druhý deň ho jeho rodičia Ján a Margaréta Lutherovci vzali do kostola, aby ho pokrstili a keďže bolo práve Martina, dostal meno Martin.
Mal iba niekoľko mesiacov, keď sa jeho rodičia presťahovali do blízkeho mesta Mansfeld, aby si tam našli prácu. Martin mal ešte štyri sestry a troch bratov, z ktorých najlepšie si rozumel s mladším Jakubom. Celé dni sa spolu hrávali a jeden bez druhého nemohli byť ani chvíľku.
Keď mal Martin 5 rokov, začal chodiť do školy. Vtedy sa v školách učilo iba čítanie, písanie, spievanie a latinčina. Martin sa veľmi usiloval, no mal prísneho učiteľa, ktorý žiakov bil palicou neraz aj 10-krát za deň. Nikdy nebol so žiakmi dosť spokojný, vždy našiel na ich práci chybu. Žiaci sa ho preto báli a Martin si podľa neho predstavoval aj Pána Boha ako prísneho Boha, ktorý hľadá na človeku chyby a v ruke má palicu, ktorou ho kedykoľvek potrestá.
Keď mal Martin 14 rokov, odišiel do školy v Magdeburgu, potom v Eisenachu a napokon na univerzitu v Erfurte, kde študoval práva, ako si prial jeho otec. Život vtedajších študentov nebol ľahký. O živobytie sa starali sami, vstávali už o štvrtej hodine ráno, spať chodili o ôsmej. V škole nosili uniformy, školské povinnosti si museli dôkladne plniť.
Bol 2. júl 1505, Martin mal už 22 rokov. Práve sa vracal z Manfeldu, kde bol navštíviť rodičov. Šiel peši a za sebou mal už dva dni putovania. Chýbalo málo do Erfurtu, keď sa strhla búrka, hromy burácali, blesky križovali oblohu. Martinovi nebolo do spevu. Jeden blesk udrel tak blízko neho, že ho takmer zasiahol a zrazil k zemi. Martina sa zmocnila hrôza. Bál sa o život a v panike zvolal k Bohu: “Bože, pomôž mi. Budem mníchom”. Zakrátko búrka pominula a Martin sa živý a zdravý dostal do Erfurtu.
Dva týždne po tejto udalosti napísal otcovi list, v ktorom mu všetko vysvetlil, vrátil hnedý baret, čo bol znak univerzitných študentov, predal knihy a rozlúčil sa s priateľmi, ktorí ho odprevádzali k bráne augustiniánskeho kláštora v Erfurte. Mnísi vtedy žili utiahnutí v kláštoroch, boli pohrúžení do modlitieb a medzi ľudí nechodili. Preto sa aj Martin lúčil s kamarátmi so slovami: “Dnes ma vidíte naposledy”. Oni mu však neverili. Boli u veselého Martina zvyknutí na rôzne žarty a tak si mysleli, že aj toto je jeden z nich. Celé dva dni hľadeli na bránu kláštora a čakali, že sa otvorí a Martin so smiechom vyjde a povie, že to bol vtip. No nič také sa nestalo a Martin sa stal mníchom, odhodlaný celý život slúžiť Pánu Bohu a cirkvi.

Martin mal 22 rokov keď vstúpil do kláštora. V Erfurte boli 4 kláštory, no on si vybral ten najprísnejší – Augustiniánsky, pretože sa domnieval, že tu sa stane dokonalým. Stále mal v pamäti svojho prísneho učiteľa, ktorý ho za každú chybičku trestal a chcel sa stať takým, aby ho Pán Boh trestať nemusel.
Jeho vstup do kláštora však nebol taký jednoduchý. Opát potreboval aj súhlas Martinovho otca a ten veru nesúhlasil. Nahneval sa, ba zúril a nazval Martina nepodareným synom. Až keď mu onedlho umreli dvaja synovia na mor, zmieril sa s Martinovým rozhodnutím a dovolil mu stať sa mníchom.

Mnísi v kláštore vstávali o tretej hodine ráno a chodili spať pri západe slnka. Denne sa 7-krát schádzali na modlitby, denne mali trojhodinové bohoslužby a pritom študovali a modlili sa. Každý nováčik mal svojho učiteľa, ktorého musel bezvýhradne poslúchať. Mnísi celé dni mlčali, zhovárať sa bolo zakázané, ani navštevovať sa v celách nesmeli. Každý mal v tej svojej iba stôl, stoličku a slamené lôžko. Dvere museli mať vždy otvorené. Kúrilo sa iba v jedálni, kam sa smeli ísť ohriať keď bola najväčšia zima. Život v kláštore bol životom tichosti, chudoby, poslušnosti a pokory. Mnísi nemuseli žobrať, pretože kláštor mal dosť peňazí z darov veriacich, no aj tak žobrali, aby sa tým stále učili pokore.

Po dvoch rokoch života v kláštore sa Martin Luther stal kňazom. Keďže rád čítal, neprestajne sa vzdelával v teológii a filozofii, takže si rýchlo získal povesť vzdelaného človeka. Keď sa o rok na to v meste Wittenberg založila univerzita, povolali aj Luthera, aby na nej prednášal. Luther sa teda presťahoval do Augustiniánskeho kláštora vo Wittenbergu a prednášal na univerzite, pričom aj sám študoval a neskôr sa stal doktorom.

Práve v tom čase sa Augustiniánski mnísi rozdelili na dve skupiny. Jedni chceli, aby mníšsky život nebol taký prísny, iní zasa, aby bolo všetko ako doteraz. Nemecké kláštory sa rozhodli vyslať v tejto veci dvoch mníchov do Ríma, aby tam žiadali pomoc od hlavy cirkvi – pápeža. Jedným z vyslancov bol Martin Luther.
Mnísi šli pešo a cesta im trvala dva mesiace. Luther sa do Ríma veľmi tešil, pretože ho považoval za sväté mesto. Keď tam však prišiel a videl honosnú nádheru chrámov a povrchnú vieru kresťanov, bol sklamaný. Uvedomil si, že byť v prekrásnom chráme, mať na sebe drahé rúcho alebo prejsť dlhú púť peši nestačí na to, aby mal človek blízko k Bohu.

18. októbra 1512 sa Martin Luther stal doktorom teológie. Dostal vlastnú pracovňu vo veži augustiniánskeho kláštora, kde mohol študovať aj sa pripravovať na prednášky. Ako doktor totiž pravidelne prednášal na univerzite vo Wittenbergu, popritom dvakrát do týždňa kázal v chráme a jeho úlohou bolo aj navštevovať okolité kláštory a rozsudzovať mníchov, ak sa dostali do nejakého sporu.
Doktorský život však Martina nenapĺňal šťastím. Stále sa trápil otázkou, či je v Božích očiach dosť dobrý, či robí dosť pre to, aby si zaslúžil večný život a či Pán Boh od neho nechce ešte viac. Keď sa raz pripravoval na prednášku, narazil v Písme na pojem „Božia spravodlivosť“. Chcel mu lepšie porozumieť a tak usilovne hľadal v Biblii o Božej spravodlivosti viac a s úžasom zistil, že Písmo o Božej spravodlivosti hovorí, že je iná ako naša ľudská. V liste Rímskym sa dočítal, že Božia spravodlivosť človeka nesúdi podľa skutkov ale podľa viery a tak ten, kto verí v Pána Boha, bude večne žiť. Pre Martina Luthera to bol objav, ktorý ho naplnil nevýslovným pokojom a radosťou. Pochopil, že to najdôležitejšie je úprimná viera. Nie krásne nábožné piesne, nie dlhé bohoslužby či púte do Ríma ale len viera. A ten, kto v Pána Boha úprimne verí, tomu Pán Boh z lásky a zadarmo daruje večný život.
Práve v tom čase potreboval pápež peniaze na stavbu nového chrámu v Ríme. Nariadil preto, aby sa v celej cirkvi predávali takzvané odpustky. Boli to malé ceduľky a kto si ich kúpil, tomu vraj budú odpustené hriechy, lebo za hriech netreba vytrpieť trest od Pána Boha, ale stačí zaplatiť pokutu a tým je hriech odpustený. Doktora Martina Luthera takéto učenie veľmi pobúrilo. Veď práve prednedávnom sám pochopil, že Božie odpustenie si nemožno ani len zaslúžiť dobrými skutkami, nieto ešte kúpiť za peniaze. Sám dobre vedel, že ak sa človek chce zbaviť svojich hriechov, musí ich v úprimnej viere priznať a oľutovať pred Pánom Bohom a On mu ich z lásky zadarmo odpustí. Bál sa, že ak si ľudia začnú kupovať odpustky, ich viera ochladne, pretože sa spoľahnú na to, že si odpustenie kúpili a nebudú svoje hriechy pred Pánom Bohom vyznávať.
Blížil sa 1. november – sviatok všetkých svätých. Do kostola sa zberalo nielen veľa ľudí, ale aj veľa kňazov, učencov a profesorov. Keďže vtedy bolo medzi učencami zvykom verejne diskutovať o rôznych otázkach, rozhodol sa aj Martin Luther vyvolať takúto diskusiu na tému odpustkov. Napísal po latinsky 95 výpovedí proti odpustkom, v ktorých zhrnul mylné učenie pápeža o odpustkoch aj svoje učenie o úprimnej viere, pokání i Božej spravodlivosti a večer 31. októbra 1517 ich pribil na bránu wittenbergského chrámu.

Keď Dr. Martin Luther pribil na bránu wittenbergského chrámu svojich 95 výpovedí proti odpustkom očakával, že sa stretnú kňazi a učenci a budú o odpustkoch diskutovať. To sa však nestalo. Namiesto toho sa Lutherove výpovede rýchlosťou blesku rozšírili po celom okolí, dostali sa do rúk kniežat aj biskupov a jeden z nich, arcibiskup Albrecht, ich dokonca poslal aj pápežovi do Ríma.
Pápež najprv považoval celú vec len za škriepku medzi mníchmi, no keď sa o Lutherových výpovediach hovorilo stále viac a viac, ba čoraz viac kniežat, študentov i profesorov sa k Lutherovi pripájalo, rozhodol sa predvolať Luthera do Ríma na výsluch. S tým však nesúhlasil ani Luther, ani jeho kolegovia na univerzite, ani knieža Fridrich Múdry, pod ktorého patrilo mesto Wittenberg. Vedeli, že v Ríme by Luthera mohli natrvalo uväzniť, preto žiadali, aby bol Luther vypočutý v Nemecku.
Práve v tom čase sa v nemeckom meste Augsburg konal ríšsky snem, kde sa mali zísť najvýznamnejšie kniežatá a rozhodovať o budúcnosti krajiny. Pápeža tam mal zastupovať kardinál Kajetán. Keďže na snem mal prísť aj knieža Fridrich Múdry, prikázal pápež Kajetánovi, aby na sneme Fridricha Múdreho prinútil vydať Luthera. Kajetán sa však k tomu neodvážil, pretože na sneme sa riešili dôležité otázky, pri ktorých Kajetán potreboval aj podporu Fridricha Múdreho. Obával sa, že ak sa s ním pohnevá kvôli Lutherovi, Múdry na sneme nepodporí záujmy Ríma. Vzdal sa teda myšlienky zatknúť Luthera a dohodol sa s Múdrym, že Luthera riadne vypočuje. Myslel si, že sa možno podarí Luthera presvedčiť.
Keď Luther dostal od Fridricha Múdreho list, že sa má dostaviť do Augsburgu, vydal sa ihneď na cestu. Mnohí ho od nej odhovárali, no on vravel, že aj v Augsburgu je Kristus alebo že dušu mu predsa nik nevezme. Šiel pešo a trvalo mu to mesiac. Napokon 12. októbra 1518 predstúpil pred Kajetána, ktorý mu láskavo povedal, že chce od neho len to, aby odvolal a oľutoval svoje bludy a sľúbil, že viac nebude hlásať nič bludné. Luther však odpovedal, že si nie je vedomý žiadnych bludov a to čo učí, je pravda a preto to odvolať nemôže.
Luther predstúpil pred Kajetána aj na druhý aj na tretí deň. Kajetán bol však stále nepríjemnejší a stále nástojčivejšie žiadal len to, aby Luther svoje slová odvolal. On však stále vravel, že cirkev si ctí no odvolať nemôže.
Celé 3 roky presviedčal pápež prostredníctvom svojich vyslancov a kardinálov Luthera, aby všetko odvolal, no keď to Luther stále tvrdošijne odmietal, nariadil pápež všetky Lutherove spisy spáliť a 3. januára 1521 nad ním vydal kliatbu. Tá Lutherovi zakazovala nielen kázať a vykonávať cirkevné obrady, ale sa obradov aj zúčastňovať. Dr. Martin Luther bol tak z cirkvi nadobro vylúčený.

Keď pápež vyriekol svoju kliatbu nad Dr. Martinom Lutherom a tým ho vylúčil z cirkvi, bolo na cisárovi, aby rozhodol čo s ním ďalej bude. Pápež cisára Karola V. nahováral, aby aj on proti Lutherovi zakročil, preklial ho a vyhlásil za kacíra. Cisár by pápeža aj rád poslúchol, pretože to bol pobožný katolík, ale bál sa, lebo s Lutherom súhlasilo priveľa kniežat a cisár si ich nechcel pohnevať.
Práve vtedy sa v meste Worms začínal snem, kde sa mal cisár a cirkevná vrchnosť stretnúť s nemeckými kniežatami, aby sa radili o budúcnosti krajiny. Lutherov ochranca knieža Fridrich Múdry žiadal, aby tu Luthera vypočuli, čo cisár prisľúbil, aj keď sa to cirkvi nepáčilo. A tak šiel do Wittembergu posol, aby Dr. Martina Luthera pozval na snem.
2. apríla Martin Luther nasadol na krytý voz a vydal sa na vyše 500 kilometrov dlhú cestu. V sprievode niekoľkých priateľov prechádzal cez Lipsko, Weimar, Naumburg, Eisenach či Erfurt. Všade ho vítali masy ľudí a v mnohých mestách kázal. Napokon po dvoch týždňoch dorazil do Wormsu.
Hneď na druhý deň poobede ho predvolali na výsluch do biskupského paláca. Všade bolo plno ľudí a tak ho viedli bočnými uličkami. Martin Luther kráčal smelo so slovami „Boh bude so mnou“. Na dvorane paláca ho ešte slávny maršal Juraj Frundsberg povzbudil: „Ak si si istý svojou vecou, choď v mene Božom a spoľahni sa, Boh ťa neopustí.“ A Luther vošiel do sály, kde ho vypočúval Ján Eck. Ten mu položil iba dve otázky. Či tie knihy na stole sú jeho a či odvoláva všetko, čo v nich popísal.
Martin Luther povedal, že knihy sú jeho no to čo v nich popísal je pravda, pretože to všetko vychádza z Písma svätého.
„Ak ma Písmom svätým usvedčíte z klamstva, rád to odvolám“ povedal smelo. „No ak mi Písmom nemôžete dokázať opak, nemôžem ja odvolať to, čo som napísal.“ A svoje vystúpenie zakončil známymi slovami: „Tu stojím, inak nemôžem. Boh mi pomáhaj.“
Na druhý deň – 19. apríla 1521 – cisár Karol V. rozhodol, že Martin Luther je kacír. Dal mu 21 dní na cestu domov, no zakázal mu kázať. Luther teda odišiel z Wormsu a vydal sa na spiatočnú cestu, na ktorej ho znova všade s úctou vítali. Cisár však po niekoľkých dňoch svoje rozhodnutie ešte sprísnil. Vydal takzvaný Wormský edikt, v ktorom Luthera nielen vyhlásil za kacíra, ale vyriekol nad ním ríšsku kliatbu. To znamenalo, že Luther je odteraz nepriateľom cisára aj každého obyvateľa ríše. Treba spáliť všetky jeho knihy, nikto sa ho nesmie verejne zastávať, poskytnúť mu nocľah, jedlo či pitie a ak ho stretne, musí ho odovzdať cisárovi.
Bola to veľmi zlá správa a Luther sa ju dozvedel na ceste domov. Bol už nielen vylúčený z cirkvi ale stal sa aj nepriateľom cisára. A to všetko len preto, že slúžil pravde evanjelia a túto pravdu všade hlásal.
Bol 4. máj a Luther práve cestoval Durínskym lesom okolo hradu Altenstein, keď ho zrazu prepadli  tajomní muži v kuklách a odvádzali nevedno kam. Šli dlho tmavým lesom. Bola noc a všade ticho. Až napokon krátko pred polnocou prišli na akýsi hrad.
Keď si tajomní muži sňali masky Luther s prekvapením zistil, že sú to jeho priatelia, ktorí vymysleli plán, ako ho zachrániť pred cisárom, jeho posluhovačmi a všetkými, ktorí by ho azda chceli udať. Rozhodli sa ho uniesť a ukryť na hrade Wartburg, ktorý sa vypínal blízko mesta Eisenach a už takmer 100 rokov v ňom nikto nebýval. Tak Martin Luther zmizol a svet sa domnieval, že zomrel. A najviac sa tešil cisár a pápež, ktorí si mysleli, že majú od Luthera a jeho kacírstva pokoj.
Martin Luther na hrade Wartburg nezaháľal. Celé dni usilovne čítal Písmo sväté a keďže nikam nemohol ísť a mal dosť času, pustil sa do veľmi náročnej práce – preložiť do nemčiny Bibliu, ktorá bola dovtedy iba v latinčine a gréčtine. Preklad Novej zmluvy mu trval viac ako rok. Tá v septembri 1522 vyšla v náklade 5000 kusov a hoci bola veľmi drahá (mala hodnotu jedného koňa), za tri mesiace sa úplne vypredala. O 12 rokov neskôr vydal aj Starú zmluvu a jeho preklad Biblie vyšiel už za jeho života 83-krát.
Luther preložil Bibliu veľmi zrozumiteľne. Neprekladal ju doslova ale tak, aby jej rozumeli učenci aj jednoduchí ľudia zo severu i juhu, ktorí hovorili rôznymi nárečiami. Luther neraz aj celé dni hľadal to správne slovo, aby čo najlepšie grécky text preložil. Svojím prekladom vlastne vytvoril nový nemecký jazyk, ktorý zjednocuje rôzne nárečia a Nemci si tento jeho skutok dodnes veľmi vážia.
Iba niekoľko najvernejších a najbližších Lutherových priateľov vedelo, že žije na hrade Wartburg pod menom rytier Juraj. Dávali si však veľký pozor, aby ho nijako neprezradili. Potajomky ho navštevovali a prinášali mu najnovšie knihy i správy z Wittembergu. Tak bol Martin Luther vždy informovaný o tom, čo sa vo svete deje. Tie správy ho však vôbec netešili. To, že Luther zmizol totiž neprinieslo upokojenie, ako sa pápež i cisár nazdávali. Práve naopak. Kňazi, mnísi, učenci aj profesori sa už Lutherových myšlienok nechceli vzdať a keďže Luthera nebolo, začali brať veci do vlastných rúk. Tu niekoľko mníchov vystúpilo z kláštora a oženilo sa, hoci to mali predtým zakázané, tam z kostola povyhadzovali všetky obrazy a sochy, lebo Luther by to vraj tak chcel a zasa inde začali pripravovať vzburu proti cirkvi. To sa Martinovi Lutherovi ani trochu nepáčilo. On síce chcel napraviť cirkev, no nie cestou vzbury, ale len cestou kázania pravdy. Nikdy nevyzýval, aby kňazi odmietali poslušnosť cirkvi, ale aby sa za cirkev a za pravdu modlili. Preto keď už bolo toho priveľa, po 300 dňoch skrývania sa Martin Luther hrad Wartburg opustil.

Myšlienky Martina Luthera sa veľmi rýchlo šírili a hlásilo sa k nim čoraz viac ľudí. Nie len kňazov či jednoduchých veriacich, ale aj mnoho šľachticov, študentov a univerzitných profesorov, ktorí potom nové učenie hlásali na svojich panstvách a univerzitách. Samozrejme tým sa neraz stalo, že sa Lutherove slová a myšlienky kadejako prekrútili. Nejeden profesor či kňaz k nim čosi pridal, dačo z nich ubral alebo ich prispôsobil podľa seba. Výsledkom bolo, že sa Lutherovo učenie šírilo v rôznych podobách, s čím ani samotný Luther nemohol súhlasiť. Pustil sa preto do namáhavej práce – učiť a vysvetľovať svoje myšlienky tak, aby im každý čo najlepšie porozumel.

Martin Luther napísal mnoho teologických spisov, ktoré boli určené hlavne kňazom a filozofom. Keď však videl, ako rôzne si ľudia jeho učenie vykladajú, alebo ako málo o Božom slove vedia, začal písať aj jednoduché spisy pre ľudí. Na ôsmych plagátoch vydal Malý katechizmus, v ktorom zhrnul to najdôležitejšie, čo by mal každý o Pánu Bohu vedieť: 10 Božích prikázaní, Vieru všeobecnú kresťanskú, Modlitbu Pánovu, učenie o Krste a učenie o Večeri Pánovej. Tento katechizmus mali ľudia zavesený vo svojich domoch a otcovia ho učili svoje deti. Rozšírenú verziu katechizmu vydal Luther pre kňazov pod názvom Veľký katechizmus.

Martin Luther písal aj piesne. Niekedy zložil hudbu i text, inokedy iba otextoval nejakú vtedy známu melódiu. Jeho najznámejším hudobným dielom je pieseň „Hrad prepevný je Pán Boh náš“, ktorá sa stala hymnou reformátorov i našej evanjelickej cirkvi. Luther v nej vyjadril svoju istotu, že nech by sa hocičo stalo s ním, jeho majetkom, slobodou alebo životom, nikto mu nikdy nevezme to najvzácnejšie – večný život.

Svoje presvedčenie vyjadril Martin Luther aj obrázkom, ktorý sa stal symbolom reformácie a aj dnes ho nájdete na mnohých evanjelických kostoloch. Je to takzvaná „Lutherova ruža“, erb, do ktorého Martin Luther vložil celé svoje presvedčenie. Čierny kríž v červenom srdci. Lebo kríž umŕtvuje, ale ponecháva srdcu jeho farbu. Srdce je v bielej ruži, lebo viera dáva pokoj, radosť, potešenie. Biela farba je farbou anjelov a Ducha. Ruža je v belasom poli nebeskej oblohy, lebo radosť v duchu a vo viere je počiatkom nebeskej radosti. Zlatá obruč okolo belasého poľa znamená, že blahoslavenstvo nebeské je večné bez konca a nadovšetko vzácne ako zlato. Tento symbol teda znázorňuje slová, ktoré sú základom Lutherovej reformácie: „Spravodlivý z viery bude žiť.“

Vír udalostí, ktorý sa strhol po roku 1517, kedy Martin Luther pribil svojich 95 výpovedí na dvere Wittembergského chrámu nezmenil iba vieru a uvažovanie ľudí, ale aj ich osobné životy. Dovtedy sa ľudia domnievali, že v Božích očiach budú lepší, ak sa zrieknu tohto sveta, radosti, zábavy, manželstva či majetku. Niektorí sa vyhýbali zábavám či tancu, iní sa zasa zriekali jedla alebo sa vydávali na dlhé úmorné púte, aby Pán Boh videl, že si neužívajú sveta, ale trpia. Najhoršie na tom boli kňazi a mnísi. Tí sa zatvárali do kláštorov a von vôbec nevychádzali, neženili sa a celé dni sa týrali hladom a zimou.
Martin Luther pochopil, že v Božích očiach nie je dobrý ten, kto hladuje, trasie sa od zimy alebo padá únavou po dlhej ceste ale ten, kto verí v Pána Ježiša Krista. Taký človek miluje Pána Boha a raduje sa z Božej lásky. Martin Luther videl vo všetkom Božie dary a hovoril, že aj jedlo, aj pitie, aj hry, zábava či tanec sú Božie dary a sú tu preto, aby ich človek užíval. Všetkého sa vzdať a pohŕdať tým, nie je správne, nie je však ani správne prepadnúť týmto veciam natoľko, že by človek už bez nich nemohol byť. Skrátka, všetko je dobré užívať, ale v rozumnej miere.

Martin Luther bol sám veselej povahy a keď sa konečne zbavil svojho strachu o večný život a spoznal, že Pán Boh ho miluje a večný život mu dá ako odmenu za jeho vieru, nič mu už nebránilo v tom, aby svoju radosť aj navonok prejavil. 9. októbra 1524 odložil mníšsku kutňu a začal chodiť v doktorskom plášti (dnes taký plášť nosia evanjelickí kňazi pri službách Božích). 13. júna 1525 sa dokonca oženil a za manželku si vzal bývalú mníšku Katarínu z Bory. Mal rád poéziu a hudbu, no mal aj zmysel pre hru. Rád pracoval v záhrade, kde mal kolkáreň a okrem kolkov hral aj šachy. Hovorieval, že radosť a dobrá nálada sú najlepší liek.

Dom Martina Luthera bol vždy plný. Okrem neho, jeho manželky a ich šiestich detí s nimi žilo ešte 11 detí, o ktoré sa starali a v čase moru prichýlili k sebe ešte ďalších. Takisto s nimi neraz prebývali hostia, priatelia či študenti, ktorí prichádzali do Wittenbergu študovať. Katka varila výborné pivo a Martin ho rád popíjal pri stole, pri ktorom sedel aj so svojimi priateľmi. Niekedy sa len tak voľne zabávali, no často sa rozprávali o Pánu Bohu a Biblii. Takto v Lutherovom dome istý čas býval aj slovenský farár Konrád Cordatus z Kremnice, ktorý dokonca tieto rozhovory zapísal a vydal ako knihu s názvom Lutherove reči pri stole.

Martin Luther mal aj mnoho priateľov. Tým najlepším a najznámejším bol Filip Melanchton, ktorý nebol kňazom ale učencom. Vyučoval na univerzite rovnako ako Luther, a zastával rovnaké myšlienky ako on. Aj preto si tak dobre rozumeli a Filip Melanchton Lutherovi často pomáhal.

Až do roku 1529 trvala vojna s Francúzskom, v krajine sa navyše usadili Turci a cisár bojoval aj proti pápežovi. Toto všetko spôsobilo, že sa cisár len málo staral o Luthera a náboženské otázky v Nemecku. Reformácia sa preto slobodnejšie šírila a hoci Martin Luther bol stále pod kliatbou – ako o tom rozhodli kedysi vo Wormse, – nikto ho neuväznil, ani mu nebránil v písaní a kázaní Božieho slova. Keď sa ale vojna víťazne skončila, cisár sa zmieril s pápežom a zvolal do Augsburgu snem, na ktorom chcel raz a navždy vyriešiť aj dve posledné otázky: čo s Turkami a čo s protestantmi. Bol pevne rozhodnutý urobiť v krajine poriadok s náboženstvom a tých, ktorí odpadli od cirkvi, do nej znova vrátiť, alebo ich potrestať.
Augsburský snem – to bola možnosť postaviť sa pred samotného cisára a predniesť mu vyznanie evanjelikov spolu so žiadosťou, aby ich uznal a ak už nechce napraviť celú cirkev, aspoň nechal slobodne žiť a veriť tých, ktorí nové učenie prijali – protestantov – evanjelikov. Martin Luther, jeho priateľ filip Melanchton a dvaja ďalší teológovia sa preto zišli na fare v Torgau, aby sa poradili, čo vlastne cisárovi prednesú. Šírením reformácie sa Lutherove myšlienky neraz prekrútili a mesto od mesta sa v učení trochu líšili. Bol preto najvyšší čas zostaviť jedno stručné vyznanie, ktorého by sa všetci protestanti jednotne pridŕžali a ktoré by predniesli aj cisárovi. Luther však nevedel byť stručný a tak touto náročnou prácou poverili Filipa Melanchtona.
V apríli 1530 skupinka teológov spolu s kniežaťom odcestovala z Wittembergu do Augsburgu. Luther však s nimi nemohol až do cieľa, pretože kliatba nad ním stále platila. Cestou ho preto vyložili na hrade Coburg, kde zostal 6 mesiacov a odkiaľ mal byť naporúdzi, keby od neho v Augsburgu dačo potrebovali.
Luther prežil dni na hrade Coburg rovnako, ako kedysi na Wartburgu. Prekladal Bibliu, písal kázne a pre mládež prekladal aj Ezopove bájky. Pritom sa však denne horlivo modlil za úspech jeho priateľov v Augsburgu a písal im listy, v ktorých ich posmeľoval.
Oni zatiaľ pod vedením Filipa Melanchtona dokončili vyznanie, ktoré ešte poslali Lutherovi na schválenie. Ten im ho z Coburgu vrátil so slovami: „Obranu magistra Filipa som prečítal. Veľmi sa mi páči a nevedel by som na nej nič meniť.“
25. júna 1530 o tretej hodine popoludní sa začalo historické rokovanie. Keď mali začať čítať vyznanie evanjelikov, evanjelické kniežatá vstali, avšak cisár im prikázal posadiť sa. Potom do stredu dvorany vystúpili dvaja kancelári, jeden s nemeckým a druhý s latinským textom vyznania. Cisár Karol V. najprv prikázal čítať latinský text, avšak nato zvolalo saské knieža: „Stojíme na nemeckej pôde, preto dúfame, že vaša jasnosť dovolí čítať po nemecky.“ Cisár privolil a tak saský kancelár Baier začal čítať vyznanie evanjelikov. Čítal ho dve hodiny zvučným hlasom a keďže okná boli otvorené, nielen v celej dvorane, ale i vonku všetci počuli, čo učia a veria evanjelici.
Tak bolo spísané a prečítané vyznanie evanjelikov, ktoré podľa mesta Augsburg dostalo meno Augsburské vyznanie, a podľa ktorého sa volá aj dnešná cirkev evanjelikov.

Augsburský snem však nedopadol pre evanjelikov dobre. Cisár si ich vyznanie vypočul a nariadil katolíckym kňazom, aby napísali spis, v ktorom by Augsburské vyznanie podvrátili. Tí tak urobili, hoci podaktorí sami vraveli, že vyznanie evanjelikov len ťažko podvrátiť, keďže vychádza zo samotného Písma svätého. Napokon po niekoľkých mesiacoch vypracovali a prečítali Podvrátenie vyznania protestantov. Evanjelici si ho smeli vypočuť, no nedostali ho do rúk, preto iba z poznámok, ktoré si pri počúvaní robili, napísal Filip Melanchton Obranu Augsburského vyznania.
Cisár Karol V. však ani tak neuznal evanjelikov a hrozilo, že ich násilím vráti do katolíckej cirkvi, alebo ich bude prenasledovať a trestať ako vzbúrencov. Nebezpečenstvo to bolo veľké, avšak nič také sa nestalo, pretože cisára priveľmi zamestnávali vojny, najme s Turkami.
Luther však nezaháľal. Reformácia sa šírila už nie len po celom Nemecku, ale aj po celej Európe. Vďaka kupcom a študentom prišla aj k nám a aj na našom území sa k nej pridalo mnoho miest – Bardejov, Prešov, Levoča, Košice, Banská Bystrica, Banská Štiavnica a mnohé iné.
Martin Luther písal ďalšie teologické diela, vyučoval, kontroloval a posmeľoval všetkých, aby sa za slovo Božie nehanbili a nebáli sa ho správne a pravdivo veriť a vyznávať.

Martin Luther počas svojho života trpel mnohými chorobami a neraz vo svojich listoch napr. z hradu Coburg spomína bolesti, ktoré ho sužovali. Koncom roka 1545 sa jeho stav zhoršoval. 23. januára sa vybral do svojho rodného mesta Eislebenu, aby tam urovnal spor medzi dvoma manfeldskými grófmi. Šli s ním aj traja jeho synovia, aby spoznali otcovo rodisko. Na hranici mansfeldského grófstva ich čakal čestný sprievod na 113 koňoch, ktorý ich odprevadil až do Eislebenu. Tam na radnici potom Luther viedol rokovania až kým sa rozhádaní grófi nezmierili.
V nedeľu 14. februára Luther v Eislebene kázal a bola to jeho posledná kázeň. V stredu 17. februára sa mu večer priťažilo, cítil tlak na hrudi, oblieval ho studený pot a tušil, že tu, v Eislebene, kde sa narodil, aj zomrie. Jeho priatelia boli pri ňom a potešovali ho, no on vravel, že dobre vie, že musí odísť a horlivo sa modlil. Napokon ráno o tretej hodine, vo štvrtok 18. februára 1546 tíško umrel.

Hoci umrel Martin Luther, neumreli jeho myšlienky. Boli to totiž myšlienky Písma svätého, ktoré on iba pravdivo hlásal. Jeho nasledovníci vytvorili evanjelickú cirkev, ktorá vznikla aj na našom území, hoci až o 64 rokov neskôr.

Evanjelici sa dodnes hlásia k učeniu Martina Luthera a spolu s ním vyznávajú, že
spasenie možno dosiahnuť jedine vierou, jedine z Božej milosti a jedine skrze vzkrieseného Ježiša Krista, o čom sa dozvedáme jedine v Písme svätom.