Pieseň ES 449
Jeden poklad by som chcel, poklad najvzácnejší, čo by sa naveky skvel, poklad najistejší, ktorý hrdza, ani moľ nemohli by skaziť, ani zlodej nemohol by ma oň pripraviť.
Čítanie Božieho slova z Kaz 12, 1 – 7
„Pamätaj na svojho Stvoriteľa v dňoch svojej mladosti, skôr, ako prídu zlé dni a priblížia sa roky, o ktorých povieš: Nemám v nich záľubu. Skôr, ako sa zatmie slnko a svetlo, mesiac a hviezdy, a oblaky sa vrátia po daždi; vtedy, keď sa strážcovia domu budú triasť, silní mužovia sa zhrbia, ženy, čo melú, prestanú pracovať, lebo ich bude málo, a zatemnia sa tie, čo vyzerajú z okien; dvere na ulicu sa zavrú, keď bude tíchnuť zvuk žarnova, zvýši sa jeho hlas na vtáčí hlas a stlmia sa všetky dcéry spevu, bude sa báť aj výšin a postrachu na ceste. Mandľovník rozkvitne, kobylka oťažie a odkvitne kaparka, lebo človek odchádza do svojho večného domu a po uliciach obchádzajú trúchliaci. Skôr, ako sa pretrhne strieborný povrázok a rozbije sa zlatá čaša, skôr, ako sa roztrepe džbán nad prameňom a poláme sa koleso na studni, prach sa navráti do zeme, ako bol prv, ale duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal.“
Milí bratia a sestry!
Kniha Kazateľa je charakteristická svojou tak trochu ponurou, pesimistickou atmosférou, ktorú vnímame, keď čítame Kazateľove slová o tom, ako je všetko okolo nás márnosť a skôr či neskôr sa pominie.
Pesimizmus
Pesimizmom dýcha aj dnešný text, ktorý nám predstavuje tienisté stránky staroby. Pevní strážcovia sa budú triasť, silní muži sa zhrbia, ženy prestanú pracovať, vo svojej slabosti zostanú doma, za zatvorenými dverami, kde zvuk žarnova budú počuť len ako vtáčí spev, stlmia sa všetky hlasy, reč i spev. Vtedy človek zostane sám a vo svojej slabosti bude sa báť aj tej najmenšej prekážky, pretože si bude uvedomovať, že ju sám nezvládne. Kto by sa tešil na také roky života?
Návrat
A to ešte stále nie je všetko. Kazateľ nám pripomína, že po týchto rokoch samoty a slabosti sa človek vráti do prachu, z ktorého vzišiel. Udeje sa to veľmi skoro, skôr ako by sa človek nazdal. To, že sa nám staroba a smrť zdajú ďaleko je len klam. Podľa Kazateľa sú bližšie ako si myslíme a prídu skôr, ako sa roztrhne strieborný povraz, rozbije sa zlatá čaša či sa zlomí koleso na studni. Tým je povedané, že človek nikdy nemá toľko veľa času ako sa nazdáva.
Využiť čas
Práve poukaz na nedostatok času je pritom najdôležitejší. Opis ľudskej staroby a smrti a to ešte v blízkom čase nemá slúžiť tomu, aby sa človek vydesil a aby sa mu život zošklivil. Práve naopak. Kazateľ chce, aby si človek bol vedomý toho, že má len krátky čas a že tento čas musí čo najlepšie využiť. Preto o pár veršov skôr píše: „Keby niekto žil aj mnoho rokov, nech sa zo všetkých raduje!“
Nábožnosť
Cieľom Kazateľa však nie je priviesť ľudí k optimistickému nazeraniu na život a svet. Takých prúdov je veľa i dnes a sú veľmi moderné. Hovoria človeku: „ži tu a teraz!“ Kazateľ ukazuje na radosť len ako na vedľajší produkt. To, čo je podľa neho najdôležitejšie je pamätať na Hospodina. A to nie len keď je zle a človek je starý a slabý ale najmä vtedy, keď je človek mladý a choroba ani slabosť ho netrápia. Už vtedy musí človek mať na pamäti, odkiaľ prišiel a kam ide. Už v rokoch plnej sily musí pamätať na to, že sa raz postaví pred svojho Stvoriteľa.
Súd
Kazateľ v 11,9 píše: „Raduj sa, mládenec, vo svojej mladosti, a nech sa teší tvoje srdce za tvojich mladých dní. Choď po cestách, na ktoré ťa tiahne srdce a kam si žiadajú tvoje oči; no vedz, že Boh ťa za to všetko privedie na súd.“ Pripomína nám teda, že každý ľudský skutok prináša nejaké ovocie a má nejaké dôsledky. Boží súd sa pri každom človeku uskutoční, či sa mu to páči alebo nie. A čím viac je v ľudskom živote dobrých skutkov, tým lepšia je bilancia pri súde. No najviac chýb človek urobí v mladosti. Vtedy často ešte nekoná rozvážne ale ide tam, kam ho ťahá srdce. Koná podľa svojich pocitov a túžob, čo nie je vždy dobré. Práve preto má človek už v rokoch svojej mladosti pamätať na Hospodina.
Zodpovednosť
Prvé slová dnešného textu: „Pamätaj na svojho Stvoriteľa v dňoch svojej mladosti“ tak dostávajú konkrétny význam a my sa dozvedáme, prečo má človek už od mlada myslieť na boha. Je to preto, lebo to do jeho života vnáša zodpovednosť. Človek, ktorý pamätá na svojho Stvoriteľa i na súd, ktorý raz nastane, sa správa zodpovednejšie a múdrejšie prehodnocuje svoje skutky. Vie totiž, že za tie dobré ho Boh odmení a to ho motivuje k tomu, aby konal dobro. Aj ten, kto nepamätá na Hospodina od mladosti raz možno príde k tomuto poznaniu, možno nájde Hospodina práve v dňoch choroby a slabosti – povedané slovami Kazateľa – v rokoch, v ktorých nebude mať záľubu. Lenže to už môže byť neskoro, pretože to už môže mať za sebou celkom pekne a často zbytočne pokazený život. Hriechy, tie nám Pán Boh zo svojej lásky odpustí aj v neskoršom veku. No radosť z pekných rokov sa už nevráti a to je škoda.
Pamätajme preto na Hospodina kým sme mladí a silní. A ak už mladí a silní nie sme, vkladajme sa do Jeho rúk v nádeji. Veď On nás tak miloval, že svojho Syna obetoval za nás. Ak bol takej veľkej lásky schopný, ako by nám neodpustil previnenia a pochybenia nášho života? Zložme Mu k nohám všetko, čo sme v živote vyparatili a poznávajme v Jeho slove lásku a milosrdenstvo, aby sme podľa Jeho príkladu lásky a dobroty sami konali a tak naplnili svoje dni, ktoré ešte máme, lepším a krajším životom. Amen.
Modlitba
Pane a Bože náš, uvedomujeme si, že nie vždy sme v živote kráčali podľa Tvojej vôle, nie vždy sa správali rozumne a zodpovedne k svojmu životu, nie vždy boli dobrými svedkami Tvojho mena. Hľadíme však na obeť Tvojho Syna a prosíme, pre Jeho zásluhy nám odpusť a nauč nás žiť lepším životom. Kiež aj my konáme dobro ako ho Ty konáš, šírime lásku ako ju Ty šíriš a zvestujeme skutkom i životom smrť Pána Ježiša Krista, ktorého smrť nás vyslobodzuje z našich zlých rokov a vovádza nás do večnej radosti. Amen.
Pieseň ES 614
Blažený ten, ktorý vykročí na cestu viery od mladi, a život v tom zemskom údolí kvetmi lásky si vysadí, z tej cesty sa neuchýli, až kým nezastane v cieli.
AUTOR: Štefan Kiss
by