Minulú nedeľu sme sa v Drietome zišli pri pamiatke 77. výročia posvätenia nášho evanjelického chrámu. Nebolo to iba spomínanie si dátumu z roku 1949, keď bola bývalá synagóga po úprave posvätená a uvedená do užívania evanjelickej cirkvi. Bolo to predovšetkým vďačné obzeranie sa za Božou vernosťou, ktorá nás priviedla až sem.
Prišli sme nielen ako jednotlivci, ale ako spoločenstvo. S radosťou sme privítali deti z Víkendu na fare, ako aj deti zo Základnej školy v Drietome. Ich prítomnosť dodala službám Božím osobitnú radostnú atmosféru. Spoločne sme spievali, počúvali Božie slovo a pripomínali si, že tento chrám nie je len budova. Je miestom modlitby, miestom, kde sa Božie meno volá, kde sa Božie slovo počúva a kde sa hriešnici prijímajú.
Šalamún pri posvätení jeruzalemského chrámu povedal, že ani nebo a nebo nebies Boha neobsiahnu, a o to menej chrám, ktorý postavil. Pán Boh nie je väznený medzi múrmi. A predsa sa modlil, aby Pán Boh počúval modlitby tých, ktorí k nemu prichádzajú, a aby im odpúšťal. Aj my sme v nedeľu prosili: Pane, vyslyš nás a odpusť nám.
Služby Božie nás viedli k pokornému priznaniu, že niekedy sme v kostole telom, ale srdcom vzdialení. Že Božiemu slovu nedávame vždy to miesto, ktoré by malo mať v našom živote. Že v nás môžu zostať staré krivdy, pýcha, hnev či neochota odpustiť. Ale práve tam, kde sa priznávame svoju hriešnosť, nás Kristus privádza k evanjeliu: Boh nás neprijíma preto, že sme bezchybní, ale pre zásluhy Ježiša Krista, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych.
Spoločenstvo veriacich sa v nedeľu priblížilo aj k Večeri Pánovej. Bolo to osobité vyvrcholenie našej spomienky. Pri Kristovom stole sme prijali chlieb a víno ako viditeľné znamenie Jeho lásky. Kristus nám v tejto sviatosti hovorí: „Za vás sa vydáva. Za vás sa vylieva na odpustenie hriechov.“ Tieto slová patria každému, kto prichádza s vyznaním hriechov a s vierou v Jeho zasľúbenie. Nie prichádzame preto, že sme dosť dobrí, ale preto, že potrebujeme milosť. A milosť sme dostali.
Po službách Božích nás čakalo milé spoločné posedenie. Boli pripravené koláče a pre deti aj cukrová vata, o ktorú sa s ochotou postaral Boďo. Bolo krásne vidieť, ako sa pri stole stretávajú generácie: starší veriaci, rodiny, deti aj mladí. Takéto chvíle pripomínajú, že cirkev nie je len miestom bohoslužby, ale aj spoločenstvom ľudí, ktorí sa navzájom poznajú, podporujú a radujú sa spolu.
Deti dostali malé darčeky na pamiatku. Dúfajme, že im pripomenú nielen tento deň, ale aj to, že v Božom spoločenstve majú svoje miesto. Sú vzácnymi členmi našej cirkvi už dnes. Naši predkovia, keď nemali kostol ani školu, učili deti náboženstvo doma a odovzdávali im vieru životom. Aj my máme tú istú úlohu: odovzdávať Božie slovo v rodinách, modliť sa s deťmi a vytvárať im miesto, kde sa budú cítiť prijatí.
Pri odchode z chrámu si môžeme povedať: tento chrám Boha neobsahuje, ale Pán Boh v ňom prichádza k nám. Počúva nás, hovorí k nám a odpúšťa nám pre Krista. Nech nám tento deň pripomína, že aj keď nás nie je veľa, nie sme zabudnutí. Sme malé stádo, ktoré má veľkého Pána. A nech nám dáva silu zostať verným jeho slovu, otvorenými srdcami voči druhým a svedkami jeho milosti pre ďalšie generácie.
Ďakujem všetkým, ktorí sa pripravovaním, spevom, pohostením, darčekmi a svojou prítomnosťou pričinili o krásny a požehnaný deň. Nech Pán Boh požehná naše spoločenstvo, naše rodiny a tento chrám, aby v ňom stále zaznievalo jeho slovo a aby sa z neho šírila viera, nádej a láska.




