Cirkevné listy tento rok oslavujú svoj 150. ročník – sto päťdesiat rokov príbehov, ktoré spájajú ľudí a vieru
Prečítajte si úryvok z článku v Cirkevných listoch: Zviazanosť so zemou, dar a neustály návrat k viere 
Kým som nebol pokorený, blúdil som; teraz však zachovávam tvoju reč.
Ž 119, 67
Sila rodiny, domov, viera a nádej
Definovaná našimi génmi a udržiavaná láskou…
Rodičia, i keď mnohokrát pod vplyvom nedostatku dochádzalo medzi nimi k nezhodám, predsa boli pre Ondreja Mrliana príkladom byť skromným a pritom poslúžiť nielen rodine, ale i blízkym či komukoľvek, kto o to požiada. U nich dvere boli otvorené každému. Skromný, jednoduchý, ale pritom nábožný bol ich život, a to od nich „odkukal“. A také boli pre neho obe staré mamy, vdovy 
Ocovu starú mamu i dnes má pred očami čítajúcu Posol. I maminu mamu, staručkú, deväťdesiatročnú, sediacu schúlenú na stolčeku, držiacu na kolenách hrubý, v koži viazaný a kovovými prackami opatrený Tranoscius. A bol to jeho otec, ktorý ho naučil čítať švabach. Ani okolie – susedia, cirkevný zbor či dedina ako celok nestáli povedľa, ak išlo o mravnosť, o morálku v tom najzákladnejšom zmysle slova. Tam sa formovalo jeho detské vedomie – zmysel pre spravodlivosť, čestnosť, pravdymilovnosť, úcta k starším i nadriadeným, zmysel pre priateľstvo i rozmýšľanie, prečo tu človek na tejto zemi žije 
Obidvaja Ondrejovi rodičia boli zruční. Poorané pole, zasiate a pobránené, to bola otcova záhradka. A potom pokosené či požaté, to bolo „umelecké dielo“ z vyváženou „kompozíciou“. A bol tu ešte ovocný sad a vzťah k nemu.
A bola to mama, ktorá ho priviedla ku kresleniu. Mala talent, mala výtvarné cítenie. Ona učila svoje deti kresliť kvety. Aj nad kuchynským divánom bola zavesená výšivka. Nad výšivkou bol mamou namaľovaný obraz na skle zobrazujúci veniec kvetov a na ňom tri motýle. Aj na chodbe u Mrlianov mali zarámované obrázky z leporela a zrkadlo s vešiakom pre vyšívaný záves so strapcami. A mamina tkaná činovať, koberce či „láchy“, tak na tie, keď dotkali, všetky susedy sa prišli ako na div sveta pozerať. Zladené farebne, ale i vzorom votkaným z pásikov nastrihaných zo starých oblečení.
Rodičovská zviazanosť zo zemou prešla aj na Ondreja, prerástla až do citovej väzby k obci, chotáru i tým skalám, a jednej obzvlášť – ku Kriváňu. Túžba po poznaní histórie všeobecne, ale s osobitným záujmom o históriu obce, ho doviedla k úcte k tým, ktorí boli jej súčasťou. A v Hybiach ich bolo nemálo, ktorí sa stali osobnosťami i z pohľadu celospoločenského.
Autor článku: prof. Jaroslav Uhel, ArtD.
by