Pieseň ES 357
Sláva Bohu na výsosti, sláva Bohu večnému! Za všetko, čo nám z milosti dáva, ďakujme Jemu; srdce vznes sa k Nemu, Otcovi milému, úprimne sa Mu poďakuj, zvelebuj Ho a oslavuj.
Čítanie Božieho slova z L 17, 11 – 19
„Keď sa (Ježiš) uberal do Jeruzalema, šiel cez Samáriu a Galileu. Ako vchádzal do ktorejsi dediny, stretlo sa s Ním desať malomocných mužov, ktorí zastali zďaleka a pozdvihli svoj hlas, volajúc: Ježiši, Majstre, zmiluj sa nad nami! Keď ich videl, povedal im: Choďte, ukážte sa kňazom! A keď šli, boli očistení. Tu jeden z nich, vidiac, že je uzdravený, vrátil sa a silným hlasom oslavoval Boha; padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval Mu; a bol to Samaritán. Ježiš odpovedal: Či neboli očistení desiati? A kde sú deviati? Nevrátili sa, aby vzdali Bohu chválu, iba tento cudzinec! I povedal mu: Vstaň a choď; tvoja viera ťa zachránila.“
Milí bratia a sestry!
- nedeľa po Svätej Trojici má tému „vďačnosť je ovocím Ducha“ a jej evanjeliovým textom je rozprávanie o uzdravení desiatich malomocných, hoci sa v ňom o vďačnosti vôbec nehovorí.
Uzdravenie
Pán Ježiš sa poberá do Jeruzalema a Jeho cesta vedie cez Galileu a Samáriu. Pri ktorejsi dedine Mu ide oproti desať malomocných mužov, ktorí zastanú opodiaľ. Ich choroba – malomocenstvo – im nedovoľuje prísť bližšie. Malomocní ľudia museli žiť mimo miest a dedín, pretože ich choroba bola nákazlivá a tak dostať ju neznamenalo iba telesné utrpenie ale aj žiť v odlúčení od rodiny a blízkych. Malomocní ľudia boli naozaj veľmi nešťastní a ich život bol biedny. Vieme si preto predstaviť, že stretnutie s tým divotvorným a mocným Ježišom v nich muselo vzbudiť veľké nádeje. Veď možno ak by ich uzdravil, smeli by sa vrátiť k svojim rodinám, čo pre nich znamenalo azda ešte viac ako ukončenie ich telesného utrpenia. Preto teraz s nádejou volajú na Ježiša a On ich uzdravuje bez toho, že by sa ich dotkol.
Radosť
Ten, kto rozhodoval o tom, či je človek malomocný alebo nie, bol kňaz. Preto Ježiš neposiela týchto mužov k lekárovi ale ku kňazom. Tí sa na nich majú pozrieť a určiť, či sú čistí a teda sa môžu vrátiť domov alebo nie. Verdikt bol evidentne priaznivý, pretože deväť z desiatich mužov sa akiste ihneď rozbehlo domov, užiť si svoje očistenie a zvítať sa s blízkymi. Nemajme im to za zlé, možno aj naša prvá myšlienka by v takej situácii patrila rodičom, manželke, manželovi či deťom a ponáhľali by sme sa za nimi. S veľkou pravdepodobnosťou sa všetci uzdravení radovali a svoju radosť nejakým spôsobom dávali najavo.
Oslava
Iba o jednom z nich však naozaj vieme, ako svoju radosť prejavil. Vrátil sa a oslavoval Boha, padnúc Ježišovi k nohám. Nevieme, či tento muž mal rodinu a teda sa najskôr vrátil k Ježišovi napriek tomu, že aj jeho ktosi doma čakal alebo bol sám a bolo mu jedno kam sa poberie. Isté však je, že jasne dal najavo, že si uvedomuje, od koho dar uzdravenia prijal. Bol to Boh, ktorý ho očistil a on preto Boha oslavuje.
Vďačnosť
Pán Ježiš v dnešnom texte vôbec nehovorí o vďačnosti, nechváli uzdraveného za to, že je vďačný ani tým ostatným, ktorí sa nevrátili, nevytýka nevďačnosť. On hovorí o oslave, že sa nevrátili, aby vzdali chválu Bohu. To, čo sa teda bezprostredne od človeka očakáva a čo by malo prirodzene nasledovať potom ako človek niečo od Boha dostane, je oslava. A práve tá je úzko spojená s vďačnosťou. Dalo by sa povedať, že ide o dve strany tej istej mince. Kým vďačnosť pociťujeme vo svojom vnútri, oslava je viditeľná navonok. Inak povedané, vďačnosť je vnútorným dôvodom k oslave a oslava je vonkajším prejavom vďačnosti. Asi ťažko bude Boha oslavovať ten, kto necíti vďačnosť, kto si neuvedomuje, že od Boha niečo dostal a kto nepovažuje Boha za pôvodcu všetkého dobrého čo v živote má. Naopak, je škoda, ak si svoju vďačnosť necháme len pre seba ako nejaký súkromný pocit; ak len v duchu šepneme Bohu svoje ďakujem; ak neukážeme svetu naokolo, že sme niečo dostali a máme radosť.
Oslava v cirkvi
Tak ako v minulosti aj dnes je veľa ľudí, ktorí si neuvedomujú, že od Boha denne dostávajú mnoho darov milosti, počnúc od tých jednoduchých a bežných vecí až k daru života a zdravia, vrcholiac darom spasenia v Ježišovi Kristovi. Kresťania by si to však uvedomovať mali a za príkladom dnešného uzdraveného človeka by za všetky dary mali Bohu ďakovať a oslavovať Ho a to predovšetkým vo svojom zhromaždení. Veď prví kresťania v prvom rade oslavovali Pána Ježiša Krista a radovali sa z Jeho vzkriesenia a z prísľubu večného života. Tak aj naše zhromaždenia by mali byť v prvom rade oslavou nášho Pána, aby sme sa tak spoločne radovali, spoločne ďakovali a spoločne oslavovali Boha.
Netušíme, čo bolo s onými deviatimi uzdravenými. V texte sa nehovorí, že boli nevďační. Možno sa radovali, možno aj cítili vďačnosť, no nechali si to pre seba a nevrátili sa k darcovi svojho zdravia, aby spoločne oslávili Boha. To je to, čo im Pán Ježiš vytýka. Aj my možno často cítime radosť a vďačnosť, no neraz to prežívame len vo svojom súkromí alebo v úzkom kruhu rodiny či priateľov. Často napríklad pri rôznych životných jubileách usporiadame oslavu pre blízkych, no neprídeme sa radovať do spoločenstva cirkvi. Neraz aj pravidelní návštevníci služieb Božích chýbajú, ak majú v rodine nejakú oslavu. Neuvedomujú si, že tá by mala začať práve na službách Božích, kde sa máme spoločne radovať a oslavovať Boha. Nebojme a nehanbime sa teda prichádzať do spoločenstva aj s dôvodmi pre radosť, aby sme s o to väčším nadšením spoločne oslavovali Pána Boha, darcu a pôvodcu všetkého. Amen.
Modlitba
Pane Ježiši Kriste, s radosťou a vďačnosťou Ťa oslavujeme ako toho, ktorý si zvíťazil nad smrťou, vstal z mŕtvych a prisľúbil aj nám večný život. Oslavujeme Ťa ako Pána neba i zeme a oslavujeme Ťa ako darcu všetkého dobrého, čo sa nám v živote dostáva. Vyznávame tak, že všetko máme od Teba, že Ty si počiatok i koniec všetkého a že Ty vládneš vrchom i moriam a máš moc nad životom i nad smrťou. Nech je Tvoje meno oslávené na veky. Amen.
Pieseň ES 350
Nuž, Bohu ďakujme srdečným spevom všetci, veď On nám každý deň potrebné dáva veci, On od narodenia bol s nami, chránil nás, otcovsky zachoval z milosti doteraz.
AUTOR: Štefan Kiss
by