Kdesi dávno, pred viac než sto rokmi, žili naši prarodičia inak, ako žijeme my dnes. Ich dni sa niesli v rytme zeme, v rytme zvonov, ktoré určovali čas modlitby, práce i odpočinku. Ráno sa budili s prvým svetlom, večer sa ticho prežehnali krížikom na čelo pri petrolejovej lampe a ďakovali Bohu za deň, ktorý prežili. Ich život bol ťažký, ale mal pevnú pôdu pod nohami. Vedeli, že nič nie je samozrejmé – ani chlieb na stole, ani zdravie, ani život. A predsa sa nebáli. Nebáli sa smrti, lebo verili, že po nej je život, ktorý sa neskončí. Keď sa v dedine ozvali zvony na umieračik, chlapi si zložili čiapky, ženy a deti na chvíľu stíchli. Každý vedel, že niekto odišiel Domov. Smrť nebola tabu. Bola súčasťou života. Smrť patrila k životu tak, ako jar a zima, ako úroda a pôst. Naši prarodičia o smrti hovorili ticho, s úctou, no bez strachu. Vedeli, že prísť k Bohu znamená vrátiť sa tam, odkiaľ človek vyšiel.
Ich viera bola jednoduchá, ale pevná. Verili v Boha, ktorý drží svet v rukách, aj keď sa im niekedy zdalo, že ich opúšťa. Modlili sa v kostole, ale aj na poli, aj v stajni, aj pri kolíske. Keď niekto zomrel, celá dedina sa zastavila. Telo nebohého ležalo doma, v izbe, kde sa deti rodili a kde sa starí modlili. Ľudia prichádzali, modlili sa, spievali, plakali i ďakovali. Smrť bola bránou, ktorou človek prechádzal, a nikto nepochyboval, že za tou bránou niečo je. Večný domov, o ktorom Ježiš hovoril, keď povedal: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov.“
Keď sa pozrieme späť do tých čias, zrazu sa nám zdá, že ich viera bola akási tichšia, ale mocnejšia. Nemali knihy teológie ani filozofie, ale vedeli, že Boh je. Nevedeli presne vysvetliť, čo je večnosť, ale verili, že duša neumiera. A táto viera ich niesla aj v tých najťažších chvíľach – keď museli pochovať dieťa, keď im vojna vzala syna, keď prišla bieda alebo choroba. Zložili ruky a povedali: „Nech sa stane Tvoja vôľa, Pane.“
Z ich úst sa neraz niesla pieseň, ktorá hovorila o nebi, o pokoji, o svetle. Ich spev znel inak než dnes. Nebol to spev dokonalý, ale úprimný, a možno preto znel až do neba. Ich viera nebola zložitá, bola vrytá v srdci. Boli to ľudia, ktorí poznali slzy aj radosť, smrť aj život, a všetko prijímali ako súčasť Božieho poriadku. Keď sa ich pýtali, či sa neboja zomrieť, odpovedali: „A čoho by som sa bál? Veď Boh ma tu celý život viedol, tak ma neopustí ani tam.“
Roky plynuli, prišli ďalšie generácie. Život sa menil. Do dedín prišiel elektrický prúd, rádio, autá, neskôr televízory. Ľudia začali mať viac, ale akoby menej verili. Už sa menej modlilo nahlas, menej spievalo pri práci, menej sa ďakovalo pred jedlom. Ale ešte stále sa smrť brala s úctou. Keď niekto odišiel, ľudia sa zastavili, pomodlili, plakali, niesli vence, spievali piesne o nebi. Ešte stále sa verilo, že smrť nie je koniec, len prechod.
Naši starí rodičia ešte verili, že duša človeka žije ďalej. Mnohí z nich zažili vojnu, stratu, nespravodlivosť – a predsa ich viera nepoklesla. Hovorili: „Všetko je v Božích rukách.“ Keď starý otec cítil, že jeho čas sa blíži, sadol si k stolu, otvoril si Bibliu, ktorú mal po svojom otcovi, a čítal: „Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku… Aj keby som kráčal temným údolím, nebudem sa báť zlého, lebo Ty si so mnou.“ Potom si ľahol, usmial sa a povedal: „Idem Domov.“ Taká bola ich smrť – pokojná, zmierená, tichá. Nie ako koniec, ale ako naplnenie.
Potom prišla znova ďalšia generácia. Svet už bol iný. Menej tichý, viac uponáhľaný. Kostoly sa začali vyprázdňovať, viaceré piesne zostali zabudnuté, a smrť sa pomaly vytrácala z každodenného života. Prestala byť súčasťou rozhovorov, prestala byť prirodzená. Keď niekto zomrel, deti sa často nedozvedeli, ako to bolo. Doslova sa im povedalo: „Odišiel.“ Ale kam? To sa už nevysvetľovalo. A predsa, v tichu duše, mnohí verili, že Boh zostáva.
A napokon sme tu my. Moderná doba. Svet, ktorý beží, svieti, bliká, kričí. Svet, v ktorom je smrť nepríjemné slovo. Svet, v ktorom sa hovorí o zdraví, o úspechu, o dlhovekosti, ale nie o večnosti. Smrť sa skrýva za steny nemocníc, za chladné výrazy lekárskych správ. Prestali sme ju považovať za bránu, začali sme ju vnímať ako porážku. A pritom – nič sa nezmenilo. Človek je stále len pútnik. A každý pútnik raz dôjde na koniec cesty.
Dnes máme vedu, techniku, internet – ale niekedy máme menej pokoja. Menej ticha. Menej viery. A keď zomrie niekto blízky, cítime sa zaskočení, akoby sa stalo niečo, čo sa nemalo stať. Akoby smrť bola cudzia. A predsa, bratia a sestry, smrť je stále tou istou bránou, cez ktorú prešli naši prarodičia, starí rodičia i rodičia. Tou istou, ktorú otvoril Kristus, keď vstal z mŕtvych.
Niekedy sa bojíme o smrti hovoriť, lebo ju spájame so stratou. Ale viera nás učí, že smrť je stretnutie. Nie rozlúčka, ale návrat. Návrat do Božieho domu. Človek, ktorý smrťou odišiel, – áno nevidíme ho ale ak ho nosíme v srdci, je s nami; keď na neho myslíme, keď ideme cestou, ktorú by schvaľoval – vtedy žije. Nie na zemi, ale v Bohu, v nás, v láske, ktorá nezomiera.
Keď sa v tichu večera prejdeme po cintoríne, v mihotavom svetle sviec, akoby sme počuli šepot generácií. Každý z tých kamenných krížov nesie príbeh, modlitbu, spomienku. A keď sa na chvíľu zastavíme, akoby sa zastavil čas. Cítime, že tu nie sme sami. Cítime, že nebeská brána nie je ďaleko. Že medzi nami a večnosťou je len tenká hranica, ktorú raz prekročíme všetci. A tam – tam nás čakajú.
Naši prarodičia, ktorí sa nebáli smrti, by nám dnes možno povedali: „Nebojte sa. To, čo vidíte ako koniec, je len začiatok. To, čo vnímate ako tmu, je svetlo, ktoré ešte nepoznáte.“ A možno by dodali: „Viac sa modlite, menej sa bojte.“ Lebo viera neruší bolesť, ale mení ju na nádej.
Smrť nás učí pokore. Pripomína nám, že sme len prach, ale prach, do ktorého Boh vdýchol svoj dych. A to, čo pochádza od Boha, sa nemôže stratiť. Každý z nás má v sebe iskru večnosti. A keď telo zhasne, tá iskra sa vráti domov – do svetla, z ktorého prišla.
Dnešná doba hovorí: ži pre dnešok. Ale viera hovorí: ži pre večnosť. Dnešný svet hovorí: boj sa smrti. Ale Kristus hovorí: „Neboj sa, ja som premohol smrť.“ Dnešný svet hovorí: všetko sa končí. Ale Boh hovorí: „Ja som Alfa i Omega – začiatok i koniec.“
A tak, keď stojíme v tichu spomienok, keď sa nám do očí tisnú slzy, nie sú to slzy beznádeje. Sú to slzy lásky. Lebo smúti len ten, kto miloval. A láska je znamením, že život má zmysel.
Smrť neprináša prázdnotu. Prináša ticho, v ktorom počuť Boží hlas: „Neboj sa, som s tebou.“ A v tom hlase je všetko – minulosť i prítomnosť, starí rodičia, rodičia, my i tí, ktorí prídu po nás.
Čas plynie, generácie sa menia, svet sa mení. Ale Boh zostáva a v Ňom zostávajú aj tí, ktorí odišli. Preto sa ich nebojme spomínať. Rozprávajme o nich deťom, zapáľme sviecu nielen na hrobe, ale aj v srdci. Hovorme o smrti s úctou, nie so strachom. Lebo v Bohu sa všetko zmení – aj smrť na život.
A raz, keď sa naše oči zatvoria a otvorí sa nebeská brána, zbadáme, že tam, za svetlom, sú oni – naši drahí. Budú sa usmievať, tak ako kedysi. A my pochopíme, že neodišli. Len išli skôr.
AUTORKA: Karmen Želinská
by