Z 1600 slovenských vojakov povstaleckej armády – odvlečených po potlačení SNP do zajateckých táborov – prežilo iba okolo 300.
V porovnaní s Osvienčimom či Dachau je vyhladzovací tábor Stutthof menej známy. Utrpeniu slovenských povstalcov v tomto hitlerovskom koncentračnom tábore, (vybudovanom vo Východnom Prusku – v súčasnosti územie Poľska – Sztutovo v blízkosti mesta Gdaňsk) – poslednom oslobodenom, sa venuje v publikácii Slováci v Stutthofe – Prešiel som bránou smrti… jej autor Pavel Úkrop. Bol členom bratislavského evanjelického cirkevného zboru. (Zomrel 88- ročný v roku 2012.) Jeho kniha vyšla prvý raz v r. 1999 a v 2. rozšírenom a doplnenom vydaní ju v r. 2011 vydalo Múzeum SNP Banská Bystrica.
Autor, rodák z Dačovho Lomu, na základe osobnej skúsenosti zaznamenal trýzeň, ktorá čakala na, zväčša veľmi mladých, 1600 slovenských vojakov povstaleckej armády – odvlečených po potlačení SNP do zajateckých táborov. Väčšina z nich zahynula v ťažkých podmienkach v cudzine, ďaleko od rodného kraja v dôsledku vyhladovania, podchladenia, chorôb, namáhavej nútenej práce, pod údermi a výstrelmi svojich krutých strážcov, počas leteckých náletov alebo v tzv. pochodoch smrti. Prežilo len niečo cez 300.
Pavel Úkrop, priamy svedok vojnových udalostí, rozčlenil publikáciu na 22 kapitol. Úvodné slovo napísal on, záverečné pochádza z pera Prof. Pavla Martuliaka, zostavovateľa diela. Kniha obsahuje aj spomienky spoluväzňov P. Úkropa, fotografický a dokumentačný materiál a je výsledkom celoživotnej obetavej snahy autora o to, aby utrpenie stoviek tých, ktorí bojovali za slobodu našej vlasti, nezostalo zabudnuté. Ako uvádza Prof. Martuliak, v doterajšej odbornej a memoárovej literatúre o SNP nenájdeme ani jednu komplexnú monografiu či zborník, ktorý by sa zaoberal touto problematikou.
Zdá sa, že príčinou je skutočnosť, že výsledky SNP a antifašistického boja si u nás privlastnila jedna strana, ktorá „všetko okrem seba hodnotila v hnutí odporu negatívne alebo skresľovala a zamlčovala“. Badať to aj na skutočnosti, že príslušníci skupiny protifašistického odboja, ktorých nepredstaviteľné utrpenie P. Úkrop s úctou pripomína, ani ich pozostalí, ako jediní nie sú zahrňovaní do odškodnenia v rámci obetí poškodených nacizmom.
Druhé vydanie knihy je rozšírené o doplňujúce poznatky a spomienky autora a o výber z úryvkov diel (najmä poľských) autorov. Autor v ňom uvádza aj ďalšie metódy násilia páchaného nacistami na zajatcoch koncentračných táborov. Osobitne líči utrpenie žien a detí, najmä židovského pôvodu.
Keď autor pamätí nastúpil do povstania, mal 20 rokov. Išlo o posledné dni SNP, organizovaný vojenský odpor končil a povstanie prechádzalo do partizánskeho spôsobu boja. Predsa národooslobodzovací boj proti fašistickej okupácii vnímal P. Úkrop ako nevyhnutný krok, keď charakterný vlastenec vie, kde je jeho miesto.
Tvrdú realitu života do hôr ustupujúcich vojakov približuje takto: „Východiska nebolo. Hrozilo buď potupné zajatie, alebo smrť. Brániť sa, ale čím? Organizovať odpor už nemal kto a my sme už takmer ničomu nerozumeli. Ostávala nám iba jediná možnosť, bojovať o svoj vlastný život. … Prvý raz som pocítil, že hlad donúti človeka jesť všetko, bez ohľadu na to, aby si uvedomil následky, ktoré tým môžu vzniknúť. … Chceli sme si rozložiť oheň, ale všetko bolo také rozmočené, že horieť nič nechcelo. Popálili sme všetko, čo sme mali pri sebe. Zhorela aj modlitebná knižka, ktorú mal ktorýsi u seba. Ohník nie a nie rozložiť. Skúšali sme rozkurovať aj dvadsaťkorunáčkami, ktoré sme mali v peňaženkách. Mali sme ich dosť, lebo nám ešte v Revúcej vyplácali žold dopredu na štyri mesiace v samých dvadsaťkorunáčkach. Ohník mal pre nás väčšiu cenu ako peniaze. Nešlo to ani tak.“
Po zlapaní nemeckými vojakmi v Slovenskej Ľupči, nasledoval pochod zajatcov cez Banskú Bystricu. Ich cesta viedla okolo nastúpených nemeckých jednotiek, ktoré práve vyznamenávali za potlačenie SNP. Pochod pokračoval do Turčianskych Teplíc a železničnej stanice Diviaky. Odtiaľ zajatcov transportovali v dobytčích vagónoch do prístavu Gdaňsk v Poľsku. Následne ich autami eskortovali do Stutthofu a jeho pobočných lágrov neďaleko Gdaňska.
O zločinoch, ktorých bol autor ako väzeň v lágri, odkiaľ nemalo byť návratu, očitým svedkom, píše: „Zverstvá, páchané na bezbranných ľuďoch nie je možné pripisovať len najvyšším predstaviteľom fašizmu. Vina je aj na vykonávateľoch pokynov, ktorí si pri tom vytvárali sami ešte brutálnejšie metódy trýznenia ľudí. … Bezcharakterní, brutálni a cynickí ľudia, pritom hlupáci a pokrytci, keď dostanú do rúk moc, stanú sa vždy horšími ako zvieratá.“
Utrpenie väzňov sa stupňovalo s približujúcim sa frontom. Nemci sa rozhodli zbaviť zajatcov metódou pochodov smrti. Od konca januára 1945 ich hnali stovky kilometrov v peších transportoch, v snehu a chlade, s minimom stravy. Cesty boli lemované mŕtvymi. „Ľudia odpadávali od vysilenia ako muchy. Mŕtvych alebo ešte položivých odhadzovali do priekopy. Mnohí zostali na ceste rozdrvení kolesami vozov a ustupujúcej bojovej techniky.“
Inou metódou likvidácie bolo používanie zajatcov ako živé štíty. Umiestnili ich do priestorov, o ktorých sa dalo predpokladať, že budú zbombardované oslobodzovacími vojskami.
P. Úkrop však nezabudol opísať ani tých, ktorí nezapreli svoje svedomie a snažili sa aspoň trochu zmierniť útrapy trýznených, hoci riskovali život.
Pamäti zaznamenané v knihe napísal človek, ktorý bol v čase odohravších sa dejov mladým neskúseným vojakom. Jeho kniha však je cenným svedectvom o dobe a mementom, aby sa fašistická totalita viac neobjavila – a to ani pod iným názvom a inými metódami.
Úryvky z knihy: Pavel Úkrop: Slováci v Stutthofe – Prešiel som bránou smrti…
Prvé dni pochodu boli najstrašnejšie. Viacerých väzňov strážni ubili na smrť, a to najmä tých, ktorí v pochode zaostávali. Odohrávala sa strašná dráma, kde bezcitnosť a beštialita nemali hraníc. Nešťastníci, ktorí nevládali ísť, plazili sa v snehu na rukách – nohy už neposlúchali, boli dorazení palicami, pažbou pušky alebo zastrelení. Boli to všetko mladí ľudia, ktorých život sa mal len začať vyvíjať a oni hynuli ako muchy za neuveriteľne krutých podmienok. Medzi prvými čo zahynuli, pokiaľ som ich poznal, boli synovia z úradníckych alebo učiteľských rodín, menej zvyknutí na tvrdú realitu. Predčasne ich opustil pud sebazáchovy a ostali voči sebe pasívni. Smrť považovali za vykúpenie.
Nemci išli tak ďaleko, že keď už niekto za kolónou zaostával a nepomohlo pár úderov palicou, zastrelili ho a hodili do priekopy. Spomínam si na dvoch bratov, urastených chlapcov, starší mohol mať nad 30 a mladší 25 rokov. Starší bol tak vysilený, že nevládal ísť, mladší mu pomáhal, nechcel ho opustiť. Nemci mlátili obidvoch. Keď to nepomáhalo, objavil sa tam už spomínaný strážny bocian a chladnokrvne oprel pušku na prsia staršieho brata a zastrelil ho v náručí mladšieho. Keď zastrelený padol, iný strážny začal mladšieho brata biť pažbou a hnal ho k transportu. Bol som svedkom celej tragédie, lebo som bol blízko, keďže som tiež zaostával. Bolela ma strašne noha v bedrovom kĺbe. Išiel som len s vypätím všetkých síl, ktoré som ešte mal. Ušlo sa aj mne niekoľko úderov až som nakoniec spolu s ostatnými zaostávajúcimi transport dobehol. Brat zastreleného strašne plakal a ja s ním, neveriac vlastným očiam, že človek môže byť voči človeku, úplne bezbrannému, tak strašne krutý a bezcitný. Mladší brat sa tiež nedožil oslobodenia, zomrel od vysilenia o niekoľko týždňov neskôr. Ich rodina sa nikdy nedozvedela, ako skončil ich život.
Transport smrti sa pohyboval ďalej. Kto ešte vládal, išiel, kto nie, zahynul. Pripojili k nám väzňov z pobočného lágra Stutthofu – Toruň. Bolo tam asi 400 sovietskych občanov, zhruba toľko Angličanov, údajne z výsadkových a diverzných jednotiek a asi 300 Poliakov. Nás Slovákov izolovali, aby sme sa s ostatnými nemohli kontaktovať.
Neskoršie nás občas ubytovávali v stodolách, spolu so sovietskymi väzňami. Je neuveriteľné, že za 17 dní pochodu nám nedali žiadnu spoločnú stravu. Jedinou potravou nám bolo obilie, ktoré sa našlo nevymlátené skoro v každej stodole, kvaka, repa, zemiaky alebo zemiakové šupky nájdené v smetiakoch v mestách, cez ktoré sme prechádzali. Pud sebazáchovy hnal každého, aby sa snažil zohnať niečo na zjedenie bez ohľadu na to, čo to bolo. Hlad – ukrutný hlad, nútil zjesť aj zmrznutú, zhnitú repu alebo zhnitý zemiak a voda sa pila taká, aká bola – v priekope alebo na ceste z akejkoľvek mláky. (Str. 77 – 78)
Raz nás prišiel zavolať anglický vojak hovoriaci po poľsky, aby sme sa išli odvážiť. V jednom objekte, kde mali umiestnené poľné dielne, bola váha. Tak sme sa vážili oblečení v celej vojenskej uniforme, vrátane plášťa. Hmotnosť jednotlivcov bola 30, 35, maximálne 40 kilogramov. Pamätám sa, že ja som vážil 35. Keď som narukoval v Brezne nad Hronom na prezentácii, nahý som vážil 82 kg. Anglickí vojaci sa húfne pozerali, akí sme zničení. (Str. 148)
Tým sa zakončila tragická história koncentračného tábora Stutthof, prvého a najdlhšie existujúceho tábora tohto typu na poľskom území, ktorý jestvoval od 2. septembra 1939 do 9. mája 1945. Počas tejto doby bol miestom tragédie a mučenia 110 000 – 120 000 šudí, príslušníkov 25 národností z 19 krajín Európy. Mučeníckou smrťou tu zomrelo viac ako 65 000 ľudí, z čoho 40 000 v hlavnom tábore i v pobočných táboroch do 25. januára 1945 a viac ako 25 000 v tábore a evakuačných trasách počas posledných troch mesiacov vojny. Avšak dátum 9. 5. 1945 neuzatvoril tragickú bilanciu obetí Stutthofu. Ďalšie tisícky ľudí zomreli krátko po vyslobodení v dôsledku vyčerpania a chorôb, ktoré získali v tábore. Dokonca i taká dokonalá medicína, bezvadné podmienky, aké oslobodeným väzňom poskytovali v nemocniciach Dánska a Švédska, ich neochránili od predčasnej smrti. (Str. 194)
AUTOR: Martin Šefranko
by