„Podobné je kráľovstvo nebeské človeku, ktorý zasial dobré semeno na svojom poli. Ale keď ľudia spali, prišiel jeho nepriateľ, nasial kúkoľ medzi pšenicu a odišiel. Keď siatina vyrástla a vyklasila sa, ukázal sa aj kúkoľ. Sluhovia prišli k hospodárovi a povedali mu: Pane, či si ty nezasial dobré semeno na svojom poli? Kde sa teda vzal kúkoľ? Odpovedal im: Človek nepriateľ to urobil. Opýtali sa sluhovia: Či teda chceš, aby sme ho šli povytŕhať? On odpovedal: Nie! Aby ste pri vytrhávaní kúkoľa nevytrhali s ním nejako aj pšenicu. Nechajte, nech oboje rastie spolu až do žatvy, a keď príde žatva, poviem žencom: Povyberajte najprv kúkoľ a zviažte ho do viazaníc na spálenie, ale pšenicu mi zhromaždite do stodoly.“ Matúš 13, 24 – 30
A tak si tu rastieme spolu na tom Božom poli, pšenica aj kúkoľ. Občas by sa zdalo, že v tom ani nie je rozdiel. Že nie je rozdiel, či žiješ s Kristom alebo bez Neho, že je to vlastne jedno. Sedíme si spolu v čakárňach u lekára, v divadle či v kine, sedíme si vedľa seba v trolejbusoch, v kostolných laviciach, aj za rodinným stolom. Svieti na nás to isté slnko a polieva rovnaký dážď. Nešťastie a choroby nechodia po horách, trápia rovnako nespravodlivých, ako aj verných. Dokonca sa zdá, že ľuďom bez chrbtovej kosti sa darí lepšie, mnohí sú zabezpečení, majú svoje teplé miestečka a moc.
A tak sa v svätej spravodlivosti pýtaš: “Či teda chceš, Pane, aby sme ho povytŕhali?” Ale vždy, keď sa objaví niekto, kto chce vziať spravodlivosť do vlastných rúk s úmyslom všetko to tu „vyčistiť“, nedopadne to dobre. Ostávajú straty na oboch stranách. Vytŕhame s kúkoľom aj pšenicu, vylievame z vaničky s vodou aj dieťa… Toto nie je cesta, priatelia. Čistiť Božie pole nie je tvoja vec. Ale na konci dní sa ukáže kto je kto.
Neboj sa, milovaný! Boh ťa v tom kúkoli vidí. Vidí, ako zápasíš, aké je občas ťažké vôbec dýchať uprostred sveta, v ktorom vládnu úplne iné hodnoty, než aké nosíš vo svojom srdci. Vidí, aké zložité je žiť svoju vieru autenticky na pracovisku, kde cítiš tlak nespravodlivých mocenských praktík. Ako horlíš za svoje deti, ako bolestíš, keď sú mladé klasy udusené kúkoľom. Vidí ťa. Je to Jeho pole a ty si Jeho. Vidí, že sa snažíš napriek všetkému niesť plno zrnka v klase… Len nepodľahni tlaku! Nedovoľ, aby zlo udusilo tvoju vieru! Nedovoľ, aby sa burina hriechu roztiahla v tvojom živote a statočne bojuj!
Keď je kukoľ mladý, skutočne ho nerozoznáš od pšenice. Určitý druh kúkoľa vyzerá takmer rovnako. Dokonca má omnoho viac malých zaviazaných zrniečok, ktoré vyzerajú ako keby sa rodil klas. Neskôr však, zatiaľ čo pšenica mocnie a zrno v nej rastie, malé semienka kúkoľa sa vyklasia, vysypú na pole a kukoľ zakvitne.
Uvedomila som si, aké je to nebezpečné, keď v zárodku veci nerozoznáme či je zasiata Bohom, alebo Jeho nepriateľom. Keď nevieme identifikovať hriech v našom živote a dovoľujeme, aby sa Jeho semeno vysypalo do Božieho poľa našich rodín, do vzťahov, do našich životov… Keď sa pri pohľade na kvety uprostred poľa cítiš zmätene a rozmýšľaš, či by si aj ty nemal kvitnúť a prečo tvoj klas oťažieva…
Priatelia, aj burina kvitne. A Boh raz každú vec privedie na svetlo. Ten, ktorý vlastné zrno života vydal na smrť a dovolil, aby bolo vložené do zeme, raz príde pre svoju úrodu. Zomrel, aby Jeho pole bolo plné Božieho života. Očakáva tvoj plný klas. Má z neho radosť. Príde chvíľa, keď zvolá svojich žencov, a nastane žatva. Potom sa všetko ukáže…
“Nemôže dobrý strom donášať zlé ovocie, ani planý strom donášať dobré ovocie.” Matúš 7, 18
“Vydávajte teda ovocie hodné pokánia.” Matúš 3, 8
by