“Deň 8. február 1945 patrí medzi najčernejšie dni v dejinách Závažnej Poruby.“ stojí napísané v kronike obce.
Služby Božie pri príležitosti 80. výročia evakuácie za účasti predstaviteľov miest a obcí Liptova, ktoré poskytli azyl obyvateľom Závažnej Poruby od februára do apríla v roku 1945 sa konali v nedeľu 9. februára 2025 ako Deň pokánia.
Na začiatku prítomných pozdravil a hostí privítal starosta obce Vladimír Mlynček. Vyjadril radosť z hojnej účasti i to, že pozvaní prišli všetci. Dve mestá a osem obcí. Po oslovení a predspeve chrámové spoločenstvo zaspievalo pieseň: „Keď svitol deň nedeľný“. Po kajúcom žalme prítomní odriekali Desatoro Božích prikázaní. Kázeň slova Božieho sestra farárka Eva Germanová založila na biblickom texte: „Jedni druhých bremená znášajte a tak naplníte zákon Kristov.“ (G 6,2). V kázni citovala aj autentické slová z obecnej kroniky o evakuácii a živote našich u tých, čo poskytli na dva mesiace strechu nad hlavou. Po spovedi a nábožnej piesne v podaní cirkevného spevokolu odovzdal starosta Vladimír Mlynček a sestra farárka Eva Germanová Pamätnú plaketu Závažnej Poruby za pomoc dvom mestám, ôsmim obciam a Oblastnému výboru SZPB v Liptovskom Mikuláši. Za ocenených poďakoval genpor. Marián Áč. Život Porubänov v Hybiach pred 80. rokmi priblížil poslanec OcZ Stanislav Žiška. Emotívnu báseň Milana Rúfusa „Obeť“, ktorá pripomína tragickú smrť šesťročnej Milky Kuľhavej, predniesla Danka Kuľhavá, poddozorkyňa cirkevného zboru. Tiež prečítala esej Katky Devečkovej s témou narodených porubských detí v čase evakuácie 1945 v Hybiach, Pribyline, či v Kráľovej Lehote. Dnes ako osemdesiatnici sedeli v kostole.
Služby Božie vyvrcholili spievaným Otčenášom a spevom piesne „Žehnaj a ochraňuj nás v tento i budúci čas“.
Chrámové spoločenstvo sa rozchádzalo naplnené pokojom a vďačnosťou tým, čo pomohli prežiť.
Pozvaní hostia sa potom stretli na spoločenskom posední na Chate Opalisko. Starosta poďakoval za účasť a brat farár Vladimír Pavlík, autor myšlienky Deň pokánia, sa pomodlil v nádeji viery, lásky a pokoja.
text i foto: Dušan Migaľa
by