„Chcem ísť do hĺbky, aby som nerozprával báchorky.“
Už takmer 15 rokov po celom Slovensku putuje výstava „Príbeh Biblie – od tabuľky ku knihe“.
Expozícia unikátnych kúskov Biblií a archeologických artefaktov Michala Lapčáka, zberateľa a kazateľa Bratskej jednoty baptistov.
Medzi vzácne exponáty v jeho zbierke patrí kópia Gutenbergovho vydania Biblie, Aleppského kódexu či dvoch listov apoštola Petra z vatikánskych archívov.
…
Mnohí vám prajú, aby ste nazbierali čo najviac Biblií, vám však nejde tak o kvantitu ako o kvalitu – aby mali silný príbeh alebo historickú hodnotu. Aká rozsiahla je už vaša zbierka?
V zbierke mám 300 kníh, no zvyčajne vystavujeme len 60 – teda „šľahačku na torte“. Potrebujem na to 30 stolov, i to stačí len tak-tak. Knihy sú ťažké, jedna krabica váži 25 kíl. A ja ako reumatik už nemôžem dvíhať ťažké predmety. Časom zostarli aj ľudia, ktorí mi s prípravou výstav pomáhajú.
Čo zahŕňa inštalácia jednej výstavy?
Príprava je náročná technicky, organizačne aj časovo. Pred 15 rokmi sme výstavy organizovali dvaja, dnes potrebujem štvorčlenný tím a dve autá. Pomáha mi aj manželka. Spočiatku nám príprava expozície trvala dve hodiny, teraz minimálne štyri – samozrejme, ak je miestnosť v poriadku a netreba ešte zháňať stoly. Je to náročné, keď pol dňa inštalujete výstavu a večer je oficiálne otvorenie. Týždeň po výstave som „zbitý ako žito“ (smiech).
“Raz prišla na výstavu skupina starších žien, ktoré v kostole v rámci oznamov počuli, že vystavujem najmenšiu Bibliu na svete. Spomedzi kvanta exponátov potrebovali vidieť práve toto. Povedal som im, že to musí byť omyl, pretože najmenšiu Bibliu na svete nevlastním. Zašiel som však do suterénu, kde som mal v krabici 2 – 3 maličké Biblie. Nie sú síce najmenšie na svete, ale ženy odchádzali z výstavy spokojné.”
Na vašich výstavách sa striedajú rôzne skupiny od rána do večera. Pomáha vám niekto aj pri sprevádzaní a odbornom výklade?
Sprevádzam zvyčajne sám. Sem-tam, keď už nevládzem stáť na nohách, spraví skupine výklad manželka, ktorá taktiež študovala teológiu na Evanjelickej bohosloveckej fakulte.
Kto patrí medzi najčastejších návštevníkov?
Od 8.00 do 14.00 sa striedajú školské skupiny v hodinových intervaloch. Popoludní prichádzajú konfirmandi, birmovanci a k večeru široká verejnosť, vrátane rodín a skupín z cirkevných zborov, farností. Ak výstava trvá týždeň, priemerne ju navštívi cca 1 000 – 1 100 ľudí.
Aké je konfesionálne zloženie?
Prichádzajú zo všetkých cirkví, vrátane rímskokatolíckej. Mám dojem, že o Bibliu je momentálne väčší záujem u katolíkov ako u protestantov. Nám sa možno zdá, že Bibliu už „poznáme“ a katolíci ju teraz objavujú. V katolíckom prostredí v súčasnosti vychádza veľa odborných výkladov, komentárov aj prekladov Biblie, a v niečom nás protestantov už „predbehli“.
Ktoré významné osobnosti sa už zoznámili s „Príbehom Biblie“ a absolvovali prehliadku vašej zbierky?
Vážil som si, keď prišiel profesor Peter Dubovský – rektor teologickej fakulty v Ríme. Taktiež Peter Juhás – jeden z najlepších odborníkov na semitské jazyky, ktorý pôsobí v nemeckom Münsteri a je členom tímu, ktorý pracuje na novom vydaní Novum Testamentum Graece (Nestle-Aland) – preklade Novej zmluvy z gréčtiny. Verné repliky archeologických exponátov, vystavené vo svetových múzeách, prekvapili aj Jaroslava Mudroňa z univerzity v Jeruzaleme. Zväčša ide o úzku skupinu odborníkov, ktorí problematike rozumejú, a preto vedia vystavené predmety aj patrične oceniť. Stále však rozmýšľam nad tým, ako výstavu popularizovať a dostať medzi širokú verejnosť.
Dokážu vás občas aj „laici“ prekvapiť?
Určite. Na výstave v Dvorane Starého kolégia koncom minulého roku bol napr. jeden starší pán na vozíčku z Diakonického domova Elim, ktorý číta plynule po hebrejsky. Som rád, že ešte žijú takí ľudia, pretože sa občas cítim ako „exot“, na ktorého ostatní pozerajú, akoby ani nepatril do reality.
Majú návštevníci špeciálne požiadavky, čo chcú vidieť?
Raz prišla na výstavu skupina starších žien, ktoré v kostole v rámci oznamov počuli, že vystavujem najmenšiu Bibliu na svete. Spomedzi kvanta exponátov potrebovali vidieť práve toto. Povedal som im, že to musí byť omyl, pretože najmenšiu Bibliu na svete nevlastním. Zašiel som však do suterénu, kde som mal v krabici 2 – 3 maličké Biblie. Nie sú síce najmenšie na svete, ale ženy odchádzali z výstavy spokojné (smiech).
V akom období a za akým účelom vychádzali Biblie v malých formátoch?
Najmä za protireformácie, aby Písmo mohli schovať medzi drevo alebo zabaliť do cesta, z ktorého sa piekol chlieb. V ceste totiž vydrží všetko – čokoľvek doň zabalíte, prežije aj v ohni.
Asi je niekedy ťažké odhadnúť, čo ľudí rôznych vekových skupín a profesií zaujíma.
Výstavu sa snažím koncipovať tak, aby si každý prišiel na svoje. Je širokospektrálna – môžete sa na nej rozprávať o histórii, jazykoch, kníhtlači, archeológii, reformácii, o vzniku sveta… Nedá sa koncentrovať len na jeden okruh ľudí, pretože chceme osloviť širokú verejnosť. Dokonca aj ľudí, ktorí nie sú cirkevne založení. Preto je dobré, ak sa výstava koná na neutrálnej pôde, kde môže prísť bez zábran skutočne každý.
Svoju zbierku neustále rozširujete, čo do nej v poslednej dobe pribudlo?
Počas korony sa mi podarilo kúpiť repliku Gutenbergovho vydania Biblie. Skladá sa z dvoch výtlačkov, keďže ju Gutenberg ešte nedokázal vydať v jednom zväzku. Na svete je 55 originálny kusov, ktoré majú nesmiernu hodnotu, jeden stojí viac ako milión eur. Repliku viazanú v koži som si dal vyrobiť na objednávku v Spojených štátoch amerických.
Mám aj Novú zmluvu v ruštine, ktorá vyzerá ako zošit. Na to, aby ste prečítali drobné písmo, potrebujete okulár, čo text desaťkrát zväčší. Táto Biblia sa za socializmu pašovala do Sovietskeho zväzu. Bolo to jednoduchšie a bezpečnejšie, ako nosiť celú knihu.
Som „stará škola“ – živo si spomínam na erudované prednášky profesorov Gábriša, Nandraského, Greša… Veľmi ma oslovili biblické jazyky, gréčtina a hebrejčina.
Ste kazateľom Bratskej jednoty baptistov, ktorý nezostal na plytčine, ale spustil siete na hlbinu. Za akých okolností sa formoval váš záujem práve o biblickú históriu, archeológiu a lingvistiku?
Aj keď pochádzam z Vranova nad Topľou, desať rokov som žil a dospieval v Ružomberku. Mojím kazateľom bol Pavel Hanes, na Liptove sa pastorálne staral o zopár cirkevných zborov. Je to významný biblista, stál pri založení Katedry Evanjelikálnej teológie a misie na UMB v Banskej Bystrici. Patrí medzi teologické kapacity, ktoré si vážia a rešpektujú aj iné kresťanské denominácie. Je autorom mnohých skrípt a teologických učebníc, bez neho by katedra nemohla existovať.
Som profesorom Hanesom a jeho poctivou vedecko-teologickou prácou veľmi ovplyvnený, ale aj štúdiom na Evanjelickej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave. Ako sa hovorí, keď „vojdete do chlieva, musíte smrdieť“, s tým sa nedá nič robiť. Som „stará škola“ – živo si spomínam na erudované prednášky profesorov Gábriša, Nandraského, Greša… Veľmi ma oslovili biblické jazyky, gréčtina a hebrejčina.
Ste kazateľom, zberateľom, fanúšikom biblickej archeológie. A čo vaša publikačná činnosť?
Knihy píšem a vydávam zatiaľ len sám pre seba. Vždy, keď sa na niekoľko rokov ponorím do štúdia konkrétnej problematiky, spravím si fotoknihu.
Čo ste vydali naposledy?
Nedávno som si dal zviazať štúdiu o 18. dynastii faraónov, pretože podľa konzervatívnej biblickej chronológie pravdepodobne z tejto dynastie mohli pochádzať faraóni exodu. Vedecká, sekulárna chronológia datuje exodus až o 150 rokov neskôr, kedy vládli Ramzesovci. Osobne sa ako konzervatívec prikláňam k biblickej alebo židovskej chronológii. Na istý čas ma táto téma veľmi pohltila a intenzívne som sa jej venoval. Jednoducho, chcem mať vo veciach jasno. Keď ma raz navštívil profesor Róbert Lapko z Centra pre štúdium biblického a blízkovýchodného sveta a zbadal štúdiu o 18. dynastii faraónov, hneď o ňu prejavil záujem. Takže už má jeden z troch exemplárov (úsmev).
Do akej témy sa chcete ďalej ponoriť?
Ešte presne neviem. Ale určite si vyberiem problematiku, ktorá súvisí s výstavou o Biblii. Buď to budú izraelskí králi, útok na Jeruzalem, vznik písma alebo asýrski panovníci, ktorých spomína Biblia. Pravdupovediac, neviem, čím sa mám zaoberať skôr, keďže ma zaujíma všetko.
Niektorí teológovia sa celý život zaoberajú jednou témou – napr. Kumránskymi zvitkami alebo Izaiášom, vy však máte širokospektrálny záber…
Trochu sa obávam, že keď sa venujem toľkým témam, budem vedieť všetko a nič poriadne. Výstava o Biblii je však prierezom cez štyritisíc rokov a ku každému obdobiu sa musím vedieť kompetentne vyjadriť. A zároveň byť natoľko hlboký, aby som nerozprával báchorky, keďže na výstavu nechodia len študenti, ale aj odborné vedecké kapacity. Vnútorne ma to trápi, že ku každému exponátu viem povedať viac, ale obmedzuje ma čas a poslucháči. Vždy musím zohľadňovať, kto predo mnou stojí.
Tvrdým orieškom sú zrejme deti a študenti, ktorí na výstavy prichádzajú v rámci povinného školského vyučovania. Darí sa vám ich osloviť?
Najťažšie je zaujať 14-ročných tínedžerov, keďže im je vlastne jedno, čo rozprávam a chcú to len „prežiť“. Najlepšími poslucháčmi sú, naopak, deti z prvého stupňa. Sú ešte formovateľné a dokonca vedia na niektoré otázky správne odpovedať. Občas sa rôzne skupiny spoja a vtedy musím rýchlo zvážiť, na koho budem cieliť, aby som zaujal aspoň niekoho. V každej skupine je určité percento detí, ktoré veľmi zaujíma, čo hovorím. Vidím, ako sa v nich začína formovať záujem o vážne veci – históriu, literatúru, písmo, dejiny… Chcú vedieť, ako veci fungujú. Zvedavých a pozorných detí je však iba zopár, ale tak to bolo vždy.
Svojho času sme robili aj tvorivé dielne pre deti, na to však potrebujete tím zaučených dobrovoľníkov.
Medzi exponátmi nemáte zďaleka len knihy, ale aj kópie vzácnych predmetov z rôznych historických období, na nerozoznanie od originálu. Sú medzi nimi staroveké lampy, sady na písanie, soška terafim (pohanského božstva, pozn. red.) z Iraku, či tokeny, ktoré sa kedysi používali pri obchodovaní s komoditami. Zvlášť chlapcov však asi zaujme meč a prilba rímskeho vojaka.
Rímsky meč je vyrobený na objednávku v Španielsku a prilba rímskeho vojaka galského typu pochádza z Čiech podľa originálu z 1. – 2. storočia. Vykopali ju v nemeckom Weisenau, kde pôsobili rímske légie. Mnohé mestá tam postavili Rimania. Aj Augsburg je pomenovaný podľa rímskeho cisára Augusta. Originálna prilba je dnes vystavená v múzeu vo Wormse.
Z obdobia novoasýrskej ríše pochádzajú výjavy Sancheríbovho útoku na izraelské mesto Lachíš, ktoré sa našli pri vykopávkach v trónnej sále v Ninive. Čím vás zaujali?
Zachované reliéfy z trónnej sály dnes môžete vidieť v Britskom múzeu, kde sa dá absolvovať aj online prehliadka. Niektoré momenty z útoku na Lachíš som si dovolil zväčšiť, pretože sa spomína v Biblii – bolo to po Jeruzaleme druhé najvýznamnejšie mesto v Judei po smrti kráľa Šalamúna (cca tisíc rokov pred Kristom, pozn. red.).
Ako obliehanie prebiehalo?
Z reliéfov je zrejmé, že Lachíš stál na kopci, a tak si museli Asýrčania vybudovať rampy, aby sa doň dostali. Akoby ste dnes robili násyp na diaľnicu. Jedna rampa nestačila, a tak museli postaviť druhú – bez akýchkoľvek mechanizmov a pod neustálou paľbou Judejcov. Jeden z dvoch násypov je tam dodnes.
Reliéfy zobrazujú, ako Izraeliti hádžu z hradieb horiace fakle. Asýrčania horeli zaživa, keď tlačili baranidlo na kolieskach – akýsi prvý tank. Raz by som chcel vyrobiť jeho model. Výjavy na reliéfoch sú hrôzostrašné – napichovanie ľudí na koly, sťahovanie z kože, odsekávanie hláv. Pri vykopávkach v jednej jaskyni v Lachíši našli množstvo lebiek. Podľa reliéfu sa na pád a dobytie mesta díval asýrsky kráľ Sancheríb spolu so svojou suitou. Vyrobil som tiež repliku pečate kráľa Chizkiju, ktorý vtedy vládol v Judsku.
Medzi exponátmi sa nachádza aj replika pohanského oltára. O čo konkrétne ide?
Ide o kanaánsky oltár, vykopaný v Judsku pri Jordáne. Pochádza z čias kráľov Dávida a Šalamúna, kedy sa ešte pohanské oltáre vyskytovali bežne. Zaujímavé je, že v areáli vykopali aj veľa včelích úľov. V tých časoch bol med významnou komoditou, s ktorou sa obchodovalo. Z medových plástov sa vyrábali formy na odlievanie bronzu. Teda na mieste, kde stála manufaktúra na výrobu medu, postavili aj pohanský oltár, aby ju zasvätili a aby sa výrobe darilo. Veď čo ľudia neurobia pre svoju firmu – dnes aj v minulosti, však? Maketu pohanského oltára mi vyrobil jeden hrnčiar z Popradu.
Nečudoval sa, akú netradičnú zákazku dostal?
Čudoval sa, keďže je baptista. Napokon sa mi ho však podarilo presvedčiť. (úsmev)
Väčšinu predmetov si však vyrábate vlastnými rukami, napr. voskové tabuľky. Prečo vo vašej expozícii nesmú chýbať?
Voskovými tabuľkami som sa začal zaoberať počas kovidu. Vyrobil som 11 tabuliek, a až na jednu som všetky rozdal. Jedna išla do Vatikánu, ďalšiu som daroval Bohdanovi Hroboňovi, riaditeľovi Centra kresťanského vzdelávania v Martine. Znie to neuveriteľne, ale voskové tabuľky sa používali takmer 4 000 rokov. Najstaršie pochádzajú z čias Chamurapiho, tesne po Abrahámovi. Najmladšie sú z 19. storočia po Kristovi, kedy ich používali v Nemecku drevorubači.
Na aké účely voskové tabuľky slúžili?
Je to médium, ktoré by som prirovnal k súčasnému tabletu alebo poznámkovému bloku. Slúžili na krátke poznámky a zapisovanie myšlienok. Polyptych mal viac zväzkov a vlastnili ho iba bohatí ľudia. Bežná tabuľka mala len jednu stranu. Doma som vyrobil tabuľky, ktoré sa zatvárali a previazali kožou. Keby nás dnes niekto nakreslil, ako držíme tablet v rukách, vyzerali by sme podobne ako ľudia, ktorí kedysi používali voskové tabuľky. Je fascinujúce, že toto médium ľudstvo sprevádzalo štyri tisícročia, dokonca aj po vynájdení kníhtlače.
Zaujímavým exponátom je špeciálna palica, na ktorej konci je malá ruka zovretá v päsť s vystretým ukazovákom. Na čo sa používala?
Je to ukazovák, ktorý Židia používajú pri čítaní Tóry, čo vychádza z prísneho zákazu dotýkať sa holého pergamenu zvitku Tóry. Je krátky a na konci má ruku, preto sa volá „jad“ (hebr., preklad „ruka“). Ukazováky sa vyrábali zo vzácnych kovov. „Jad“ z našej expozície je ľahký, zrejme postriebrený a pochádza buď z oblasti Ukrajiny alebo Ruska. Darovala mi ho jedna židovská rodina, ktorej sa veľmi páčila výstava.
Máte v zbierke, okrem „jadu“ a originálny židovských spisov, aj iné predmety zo židovského prostredia?
Máme tfilin – remienky, používané židmi pri rannej modlitbe. Jedny sa nasadzujú na hlavu a druhé sa obväzujú okolo ruky. Pozostávajú z čiernej škatuľky, v ktorej sú uložené vybrané verše z Tóry a kožených remienkov, ktoré sú k nej pripevnené. Na výstavu tfilin požičal jeden chlapík, ktorý pracuje v prešovskej kaviarni Puzzle. Našiel ich pri likvidácii jedného starého domu, kde kedysi bývali Židia. Najskôr do krabičky kopol, pretože si myslel, že je to nôžka od starého fotela. Keď ju otvoril, tak zistil, že je vo vnútri zvitok.
Návštevníka zaujme aj maľba na kozej koži, ktorá, ako sa zdá, zobrazuje starovekých Egypťanov. Prečo ste si vybrali práve tento výjav?
Videl som ho v Egyptskom múzeu v Mníchove. Nezobrazuje však len Egypťanov, ale aj Kanaáncov – ak sa zadívate pozornejšie, tak zistíte, že majú iný typ účesu, oblečenie aj farbu pokožky. Repliku maľovala moja mama, krátko pred svojou smrťou a som rád, že to ešte stihla. Veľmi si dala záležať na detailoch a farbách, bola ich kúpiť až v Nemecku, aby bola replika čo najvernejšia originálu.
Kde ste zohnali kožu?
Kože, buď ovčie alebo kozie, som naposledy kupoval na Liptove.
Vaša zbierka sa rozrástla aj o maketu Józuovho oltára, ktorý patrí medzi novšie archeologické objavy.
Vyrobil som ho pred rokom v lete. To, ako vyzerá zvrchu, som vedel vďaka fotografii robenej dronom. S vykopávkami oproti hore Ebal začali archeológovia pred 40 rokmi. Najskôr si mysleli, že ide o základy domu alebo strážnu vežu. Po 20 rokoch však odkryli oltár. A potom zistili, že má rovnaké parametre ako Józuov oltár, ktorý spomína Biblia. Našli pri ňom viacero artefaktov, potvrdzujúcich biblickú správu o exode, či už ide o pečatidlá, vzácny kalich alebo olovenú tabuľku.
Z čoho ste vyrobili repliku?
Z tvrdého papiera a kamienkov. V okolí oltára sú zvieratká, ktoré mi darovali deti na výstave v Poprade. Vrátili sa s mamou na druhý deň, aby mi doniesli pár figúrok zo svojej zbierky.
Čo ukrýva kufrík so zlatým lemovaním a pápežskými insígniami?
Ide o kópiu 1. a 2. listu apoštola Petra z 3. – 4. storočia pred Kristom. Originál vlastní Vatikán, kúpil ho od jedného zberateľa v 60. rokoch. Stál asi milión dolárov. Vatikán vydal doposiaľ asi 500 kópií, ja mám 353. v poradí. Kópia bola precízne zabalená a uložená v semišovom kufríku so zlatým lemovaním. Písali mi priamo z Vatikánu, či zásielka došla v poriadku. Je to rodinné striebro, ktoré sa dedí z generácie na generáciu a stúpa na hodnote. Na Slovensku sú asi ešte dve kópie.
Vo svojej zbierke máte aj kópiu Aleppského kódexu – jedného z najvzácnejších rukopisov na svete. Ide o rukopis hebrejskej Biblie z 10. storočia nevyčísliteľnej hodnoty. V čom spočíva jeho vzácnosť?
Je to najautoritatívnejší spis hebrejskej Biblie, Starej zmluvy. Aleppský kódex je o sto rokov starší, a preto presnejší ako Leningradský kódex, ktorý sa nachádza v Ruskej národnej knižnici a podľa ktorého sa zostavila Biblia Hebraica. V úvode sa dočítate, že autor sa snažil dostať aj k Aleppskému kódexu, no Židia z Aleppa v Sýrii mu to nedovolili.
Keď vznikol štát Izrael a nastalo prenasledovanie Židov, v Aleppe niekto podpálil synagógu. Pri požiari sa Aleppský kódex stratil. Našiel sa po niekoľkých desaťročiach, no bol zničený celý Pentateuch. Dnes je vystavený v múzeu v Jeruzaleme. Má názov „Keter aram-cobá – Koruna aleppská“. Kópiu som zohnal v USA za asi 500 dolárov. Som rád, že mám doma kópiu takej vzácnej knihy s pohnutým príbehom.
Naposledy mohla verejnosť vašu vzácnu zbierku vidieť v Dvorane Starého kolégia, na jeseň minulého roka. Otvorila ju panelová diskusia: „Biblia – artefakt alebo živá kniha.“ Ste spokojný s priebehom a účasťou na výstave, ktorá sa v metropole Šariša konala už piatykrát?
Výstavu videlo 900 – 1 000 ľudí, takže som s účasťou spokojný. Neprichádzali len protestanti, ale aj katolíci, pravoslávni, gréckokatolíci. Docenti a profesori z gréckokatolíckej fakulty Prešovskej univerzity sa vrátili ešte aj cez víkend spolu so svojimi rodinami. Prehliadku absolvovali aj študenti Pravoslávnej fakulty a pracovníci vedeckej knižnice. Pridanou hodnotou výstavy bola prehliadka Po stopách reformačného Prešova, ktorú sprevádzal tajomník biskupa Východného dištriktu Marek Cingeľ. Staré kolégium je ako magnet – chcel som tam vystavovať už len kvôli historickej knižnici, ktorá patrí medzi najvzácnejšie na Slovensku.
Uvažujete aj nad modernizáciou výstavy, ktorá za 15 rokov prešla celé Slovensko?
Veľmi sa nám osvedčili QR kódy. Kto má pripojenie na internet a chce sa o danom artefakte dočítať viac, načíta si QR kód. Dostanete sa buď do múzea k originálu, lebo na webovú stránku s odborným výkladom. Často v anglickom jazyku, čo však už v dnešnej dobe nie je problém. Návštevník tak môže pokračovať v štúdiu, keďže pri prehliadke ideme „z rýchlika“. Pritom o jednom exponáte dokážem rozprávať aj pol hodiny.
Jeden odborník na počítače mi navrhol, aby sme pripravili 4 – 5-minútový audio výklad k jednotlivým predmetom na Youtube. Bude sa dať vypočuť prostredníctvom QR kódu a mobilu, podobne ako je to v zahraničných múzeách. Chceme na tom pracovať.
A na záver: „Neuvažovali ste, vzhľadom na svoju odbornosť a rozhľad, nad pôsobením na fakulte?“
Na fakulte som pred pár rokmi tiež vystavoval a zvažoval som aj doktorát, no nikdy som na to nemal čas.
Za rozhovor ďakuje: E. Mihočová
Zdroj: mesačník eVýchod č. 4/2024, s. 24 – 28
foto – E. Mihočová
by