Ján Ťapák

Akademický sochár – evanjelik Ján Ťapák patrí medzi úspešných a vyhľadávaných slovenských umelcov, no vyžaruje z neho skromnosť a pokora, ktorú prenáša aj do svojej tvorby: „V soche som sa snažil vždy priniesť ľuďom ponuku na rozmýšľanie, pookriatie. Preto ju tematicky neuzatváram a nechávam na divákovi, aby si zo sochy zobral tému, ktorá je jeho vlastná“.

Pre každý strom sú dôležité jeho korene – niekedy je koreňová sústava, ukrytá pod povrchom zeme, rozvetvená dokonca viac ako jeho koruna. Akú koreňovú sústavu má teda vaša evanjelická identita?
Evanjelická bola rodina z maminkinej strany, ktorá pochádzala z Martina. Ich vplyv na moju povahu bol citeľný – zo starej mamy som cítil ohromné vyžarovanie. Žila v Martine, ale potom si ju moji rodičia zobrali k sebe do Bratislavy. Keďže som bol najmladší zo súrodencov, trávil som s ňou najviac času. Hlboko sa do mňa vryla. Mali sme veľa debát, rozprávala mi príbehy zo svojho detstva. Bolo to jednoducho úžasné a magické, fantasticko-rozprávkové. A táto poetika sa odráža aj v mojej sochárskej práci.

Vo vašej tvorbe sa nedajú prehliadnuť biblické motívy – Mojžiš, Adam a Eva, archa, dobrá misia, snímanie z kríža…
Sú to silné a symbolické témy – odkazujú na veľa všeobecných vecí, ktoré sa dejú aj dnes. Nie je veľa výtvarníkov, ktorí by sa ich nedotkli a nechceli si ich vyskúšať. Adam a Eva sú symbolom muža a ženy – ich spolunažívania, pokušenia, iskrenia medzi nimi a milovania. Sú to veci, ktoré oslovujú aj mňa, snažím sa ich vypovedať svojím štýlom a zo svojho uhla pohľadu. Socha Rómea a Júlie je zase kompozícia, ktorá vytvára akýsi symbolický kríž, lebo aj ich láska dopadla smutne. Drapéria sa okolo nich ovíja, ako sa vinula ich láska. Shakespeare je pre mňa majstrom vo vyjadrení vzťahu lásky medzi mužom a ženou. Mojžiš zase symbolizuje posun, krok vpred, aj keď celkom neviem, do čoho idem.

Ako vašu prácu ovplyvnila pandémia covid-19? Vieme, že vaše sochy samurajov sa kvôli tomu nedostali do slovenskej dediny na olympiádu v Tokiu.
To ma, samozrejme, mrzí, ale ešte viac ma trápi, čo sa udialo. Rozmýšľam nad tým, či mala pandémia očistný dopad. Mám pocit, že situácia nepokračuje šťastne. Človek si nedokáže obrúsiť hrany, ale potrebuje sa vzoprieť, nesúhlasiť a nezmyselne protestovať. Nechávame si vypucovať hlavy namiesto toho, aby sme načúvali. Zdá sa, že u nás máme 3,5 milióna ministrov a vševedov, čo je na zamyslenie sa. Technicky vzaté, počas pandémie som robil ešte viac ako predtým. Potreboval som sa izolovať, uzavrieť a prestať na to myslieť. Na Veľkú noc, keď korona eskalovala a ľudia zomierali ako muchy, som spravil sochu s názvom „Veľkonočná“ – planétu celú obsiatu Ježišom Kristom, ktorého ukrižovali. Prišlo mi to ako symbolické spojenie. Pyšný človek je zrazu bezmocný.

Má svoj hlbší význam a odkaz aj socha s názvom „Fazuľka“?
Fazuľka je obyčajný lusk. Ale keď si človek uvedomí, že každé jadierko v ňom má svoje zakorenenie a potenciál rastu, že sa špirálovitou tyčinkou dvíha a hľadá si každú možnosť, ako sa posunúť ďalej – tak je to zázrak. Zázrak znovuzrodenia a života. Zázrak, ktorý som našiel v drobnosti a jednoduchosti, pre niekoho možno smiešnej, fazuľky.

Výrazným motívom, ktorý sa vo vašej tvorbe objavuje, je žena. Žena s maskou motýľa, či sovy…
Sú to masky, ktoré som dostal za svoju sochu od jedného zberateľa afrického umenia. Obradné masky, ktoré sa používali pri rôznych príležitostiach, napr. pri zbere úrody… a skombinoval som ich so ženským telom. Je to môj spôsob, ako si uctiť ženský element. Žena s maskou sovy je o múdrosti a bystrosti ženy. Obdivujem ženy, ich posolstvo a aj svoju manželku Janku, ktorá dokonca vyštudovala dejiny umenia. Žijeme spolu už 34 rokov a máme tri deti – Jakuba (30), Kristínu (28) a Larinku (20).

Osobne ma najviac zaujala socha, ktorá zobrazuje dotyk a prepojenie medzi človekom a včelou. Ste sám včelárom?
Nahovárali ma na to, ale nemôžem si to dovoliť – a nielen preto, že som alergik. Keby som sa mal venovať všetkému, čo ma zaujme, tak by som nemohol robiť sochárčinu. Mám napríklad rád aj hvezdárstvo a hviezdy. Tému vesmíru mám rozpracovanú v 5 – 6 sochách. Ale včely sú úžasné. Je to zázrak. Svätá vec. Vo filmoch svojho otca (legendárneho režiséra Martina Ťapáka, pozn. red.) som videl staré včelíny v tvare ľudských a zvieracích hláv. Ľudia si ich kedysi zdobili, čo napovedá, aký význam malo včelstvo, čo pre nich znamenalo a aké im muselo byť blízke. Nesmierne si vážim robotu, alebo skôr poslanie včiel. Ich fungovanie stále len spoznávame a mnohé si nevieme vysvetliť. Včelstvo je vesmír vo vesmíre. Včelstvo symbolizuje aj chovanie sa človeka, vieru v Boha, univerzum. Pred tým, čo nepoznáme, by sme mali cítiť pokoru. Pokora je forma modlitby. Pokora je uznanie, že nie som Pánom tvorstva.

Máte svoju obľúbenú sochu, ktorú by ste za žiadnych okolností nepredali?
Nemám, aj keď sú diela, ktoré som si zamiloval. Ale o tom je princíp sochárstva – ak sa mu chcem venovať, musím svoju tvorbu predávať.

Pracujete doma, alebo máte svoj ateliér?
Spočiatku sme mali rodinný dom s ateliérom, no vznikali z toho problémy. Potreboval som oddeliť prácu od rodinného života. Potom som dlhé roky chodieval z Bratislavy do Slovenského Grobu, kde som mal vďaka otcovi svoj ateliér. Teraz mám nový a väčší na Záhorí, kde máme aj chalupu.

Ste ranné vtáča alebo nočná sova?
Radšej robím cez deň a vstávam skoro ráno. Vydržím pracovať dlho, ale radšej si privstanem.

Používate prírodné materiály – kameň, drevo, železo. Tvoríte radšej väčšie exteriérové alebo menšie interiérové diela?
Mám rád zmenu a rytmiku. Kedysi som robil abstraktnejšie formy, videl som v tom zmysel a napĺňalo ma to. Robím to, o čom som presvedčený a čo považujem za krok vpred.

Každý umelec je so svojou tvorbou vnútorne spojený a vkladá do nej kus samého seba. Záleží vám preto na tom, kto si vašu sochu odnesie domov?
Mám radosť, ak má niekto moju prácu. Keď si ju prinesie domov a denno-denne s ňou žije, tak sa mu zrejme páči. Raz jednu babička veľmi zaujala socha Kaplnky na konci vinohradu. Celý život bývala v Bratislave na Kolibe, kde mala výhľad na vinohrady, kým ich nezastavali. Prišla za mnou so synom a všetkými úsporami, ktoré mala. Povedala mi, že viac nemá. Bolo to až dojímavé, a tak som sa rozhodol, že jej tú sochu darujem.

Komenský vo svojom Labyrinte sveta a raji srdca hovorí, že poslaním človeka je nájsť to pravé povolanie na zemi, pre ktoré je stvorený. Ak sa mu to nepodarí, necíti šťastie, ale únavu a sklamanie. Má Ján Ťapák pocit, že si vybral dobre?
Mám sochárčinu rád a aj celý život s ňou spojený. Vybral som si dobre a neľutujem – aj keď to na začiatku nebolo jednoduché. Kým si človek vybuduje značku, meno, istý štýl, aby ho ľudia akceptovali, tak to trvá. Bol som síce občas rozladený, ale nikdy som nemal pochybnosti– vždy som chcel robiť sochy, lebo ma to bavilo. Hovoril som si, že ak človek chce, tak raz úspech príde. A ono to prišlo! Je príjemné, že si ľudia moju tvorbu všimli a vedia sa s ňou stotožniť.

Za rozhovor ďakuje a veľa inšpirácie do ďalšej tvorby praje E. Mihočová

ZDROJ: mesačník eVýchod, č. 10/21
foto: Nina Mihočová