Spoločenstvo kňazov nášho Zvolenského seniorátu sa stretlo v laviciach evanjelického chrámu Božieho vo Zvolene… Dnes nestáli pred ľudmi a pred Bohom ako kazatelia, ktorí hovoria, ale ako ľudia, ktorí mali počúvať…
Sme zvyknutí stáť pred oltárom, viesť liturgiu, kázať, modliť sa za druhých, udeľovať rozhrešenie… Dnes sme boli pozvaní zostúpiť z kazateľnice do vlastného srdca. Tam, kde nie je funkcia, ani titul. Tam, kde je iba človek: slabý, zápasiaci, často unavený, túžiaci po milosti, po odpustení…
Byť farárom znamená niesť veľa. Niesť očakávania ľudí. Niesť starosti zboru. Niesť vlastné zápasy, ktoré často nemáme komu povedať. Niekedy sme unavení tak, že už ani nevieme, čo vlastne cítime. Niekedy máme plné ústa Božieho slova, ale prázdne srdce. Niekedy hovoríme o nádeji, ktorú sami sotva držíme…
Aj pri nás to môže vyzerať niekedy tak, ako pri mnohých iných ľuďoch z našich cirkevných zborov, ktorí stratili prvú lásku k Pánovi. Možno sa modlíme viac z povinnosti než z túžby. Možno sme sa uzavreli do rutiny a služba sa pre nás stala remeslom. Možno nás zranili ľudia, a my sme prestali milovať tak, ako kedysi. Alebo sme si možno zvykli aj na hriech, ktorý sme už prestali nazývať hriechom. Možno sme sa naučili skrývať za duchovné slová a náboženské frázy vlastnú prázdnotu. A možno sa bojíme priznať, že aj my potrebujeme pastiera…
AUTOR: Jozef Pacek, senior ZVS
by