Janko Siroma

Vďaka prelínaniu a spájaniu umeleckých prvkov s technickými vzbudzuje organ obdiv a pokoru. S prívlastkom „božský“ sa vyvíjal aj na Dolnej Zemi a svojím monumentálnym zvukom oslovil aj mňa – vtedy mladého veriaceho kresťana, navštevujúceho pravidelne služby Božie. Vymoženosti a umelecké prednosti tohto nástroja som pochopil, až keď som sa začal odborne vzdelávať v tejto oblasti.

 

Kto je Janko Siroma?


Pochádzam z Dolnej zeme z Kovačice,  kde moji predkovia pred vyše dvesto rokmi našli svoj nový domov a slobodne mohli hlásať svoju vieru v Trojjediného Pána Boha. V šírej rovine, v objatí pšenice a kukurice stojí mohutný evanjelický Chrám Boží, do ktorého ma moja stará mama Siromova prvýkrát zobrala na služby Božie a vštepila do môjho srdca vieru v Pána Boha. Vo svojom vnútri som počul Hlas, ktorý ma do tohto chrámu povolával, jeho zmysel som pochopil, keď som si prvýkrát sadol za kovačický organ a rozozvučal klenbami chrámu nábožné piesne. Pán Boh si ma vyhliadol a povolal do služby kantora v Kovačici na veľkonočnú nedeľu 1997. Tam som zúročil svoje prvé hudobné skúsenosti, ktoré som nadobudol u učiteľky Eržebet Barbu. Od toho dňa som sa snažil odovzdať celého seba do tejto služby.

Svoj hudobný rast ste sa rozhodli podporiť aj odborným vzdelaním.
Absolvoval som Štátne konzervatórium v Bratislave pod vedením Mgr. art. Petra Reiffersa a následne magisterské a doktorandské vzdelanie na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne u prof. Kamily Klugarovej. Keďže nepochádzam z hudobníckej rodiny, som vďačný mojím milým rodičom za pochopenie a neustálu podporu v dosiahnutí mojich umeleckých cieľov a ambícií. Jeho hlas ma sprevádzal aj po mojom odchode z rodnej zeme, počas celého štúdia a ďalšieho života.

Kam viedli vaše ďalšie kroky? Kam vás Pán Boh povolal do služby?
Pri obhliadke bratislavských kostolov som v Prievoze spoznal vzácneho brata kantora Kolomána Timu. Ten ako by celý čas na mňa čakal, aby mi odovzdal kantorské žezlo v Dunajskej Lužnej. V Lužnej som hrával pravidelne šesť rokov a nádherne spolupracoval s mojou duchovnou mamou, sestrou farárkou Ružekovou. Počas štúdií v Brne som pôsobil v chráme sv. Jakuba, kde som hrával na slovenských  rímskokatolíckych omšiach a viedol som mládežnícky zbor Jakubčatá. Nadobudol som tam cenné skúsenosti v práci so zborom a spoznal cirkev, z ktorej vzišla aj tá naša.
Pánovo volanie som vypočul aj v ďalších rokoch, keď si ma povolal do služby v Báčskom Petrovci, v Srbsku. Bol to plodný rok na vinici Pánovej, keď sa petrovský evanjelický chrám Boží stal duchovným, ale aj kultúrnym stredobodom života dolnozemských Slovákov.
O tom, že mal Pán Boh so mnou ešte väčšie a zodpovednejšie plány, viem až dnes. Pôsobím ako fundovaný organista a predseda Výboru pre cirkevnú hudbu ECAV a som rád, že môžem naplno slúžiť Jemu a podieľať sa na budovaní cirkevnej hudby na celom Slovensku.

Čím vám organ učaroval?
Vďaka prelínaniu a spájaniu umeleckých prvkov s technickými vzbudzuje organ obdiv a pokoru. S prívlastkom „božský“ sa vyvíjal aj na Dolnej Zemi a svojím monumentálnym zvukom oslovil aj mňa – vtedy mladého veriaceho kresťana, navštevujúceho pravidelne služby Božie. Vymoženosti a umelecké prednosti tohto nástroja som pochopil, až keď som sa začal odborne vzdelávať v tejto oblasti. Keď človek pochopí jeho umeleckú stránku a možnosti, môže ho postaviť do kazateľskej funkcie a hlásať Slovo Božie tým najoriginálnejším a jedinečným spôsobom akým poznáme, prostredníctvom hudby.

Čo prežívate pri hre na “božskom nástroji”?
Kráľovský nástroj je moje druhé Ja. On otvára dvere do môjho vnútra, môjho prežívania a vnímania, môjho sveta hudby, v ktorom sa snažím vyjadriť vďačnosť Pánu Bohu, Jeho veľkosť, lásku k nám a vznešenosť. Mám nádej, že to čo prežívam, vypovedá hudba sama osebe.

Aké posolstvo sa snažíte odovzdať cez jednotlivé tóny publiku?
Syntéza hudby, obsahu a prednesu by mali pre umelca predstavovať ten najvyšší cieľ. Ak organová hudba naplní, podporí a umocní obsah služieb Božích, posolstvo bolo úplné.

Ako vnímate kantorov – svojich kolegov, najmä tých hrajúcich v evanjelických kostoloch?
Služba v cirkevnom živote si žiada obetovať celého človeka, niekedy potlačiť aj svoj blahobyt, pohodlie, možno obetovať čas vyhradený pre rodinu a blízkych. Práve z tohto dôvodu som vďačný Pánu Bohu a vážim si každého, kto k tejto práci pristupuje dobrovoľne, obetavo a odovzdane. Pán Ježiš v Ev. Jána 15: 16 povedal: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste šli a prinášali ovocie.“

Čo by mal podľa vás mať kvalitný kantor?
Kvalitný kantor by mal mať predovšetkým silnú vieru, veľkú zodpovednosť, spoľahlivosť… Nestačí len zanietenosť! Z toho vyplýva aj povinnosť priniesť Pánu Bohu dokonalú službu, hodnú Jeho stvoriteľského diela. Na takúto službu nestačí vedieť zahrať tri akordy a myslím si, že ani kantor by sa s takýmto stavom nemal uspokojiť. Pán Boh si nás vyvolil, dal nám talenty a nadania, aby sme ich zúročili  a slúžili nimi Jemu a blížnym. K takémuto prístupu je nevyhnutný aj odborný vzrast a vzdelávanie sa v oblasti cirkevnej hudby a hudby všeobecne. Je smutné, že na kantorské kurzy sa prihlási iba trinásť kantorov z celej cirkvi. Prial by som si, aby kantori a kantorky prejavovali väčší záujem o vzdelávacie podujatia, ktoré organizujeme v našej cirkvi. Samozrejme, nevyhnutná je aj podpora zo strany cirkevného zboru a duchovných.

Aký je cieľ školy pre cirkevných hudobníkov? Prečo je podľa vás dôležité vzdelávanie kantorov?
Cirkevná hudba tvorí jednu z elementárnych zložiek cirkevného života ECAV na Slovensku, napriek tomu sa jej už celé desaťročia nedostáva patričnej pozornosti. Napriek veľkému úsiliu jednotlivcov, ktorí sa snažia o jej rozvoj a pozdvihnutie na vyššiu úroveň, zostávala táto oblasť vždy v úzadí. Snaha prvého výboru pre cirkevnú hudbu (pod vedením prof. J. V. Michalku) skvalitniť cirkevnú hudbu v ECAV, bola zmarená neochotou rešpektovať pravidlá a zásady stanovené odborníkmi. Potom nasledovalo dlhodobé obdobie úpadku, ktoré sa neustále prehlbovalo a odzrkadlilo sa to na celkovom cirkevnom hudobnom živote.
Preto výbor znovu a dlhodobo hľadal riešenia ako tento stav napraviť. Jedinou cestou a východiskom bolo poskytnúť kantorom adekvátne odborné a systematické vzdelávanie. Keďže nie každý sa dostane na odbornú školu, snažili sme sa nájsť spôsob ako pomôcť kantorom v rámci cirkvi. Projekt Škola cirkevných hudobníkov (https://www.ecav.sk/aktuality/pozvanky/skola-cirkevnych-hudobnikov-ecav) bol vytvorený podľa vzoru našej partnerskej Českobratskej cirkvi v Českej republike. Cieľom školy je skvalitnenie a pozdvihnutie cirkevnej hudby v ECAV na Slovensku na vyššiu úroveň.
Evanjelická cirkev sa právom hrdí svojou históriou a slávnymi menami hudobníkov, ktorí pozdvihli evanjelickú cirkevnú hudbu na najvyšší piedestál hodný Božej slávy. Títo umelci nám dali vzor, ako má vyzerať dokonalá umelecká hudba, založená na racionálnom základe, ktorá bude spĺňať najvyššie požiadavky a kritériá. Je poľutovaniahodné, že sekulárna spoločnosť a rôzne evanjelikálne prúdy nás priviedli k zavrhnutiu toho umeleckého postavenia hudby a na prvé miesto postavili hudbu laxnú, povrchnú a gýčovú.
Preto je hlavným cieľom vzdelávania kantorov pochopenie významu cirkevnej hudby, zachovanie jej vážnosti a napĺňanie úlohy, ktorú zohráva: po prvé vo vzťahu s Pánom Bohom a potom aj v živote veriaceho kresťana. Zároveň chceme, aby boli kantori schopní vykonávať svoje poslanie spoľahlivo, zodpovedne a kvalitne.

Ako predseda Výboru cirkevnej hudby a hymnológie máte určite svoje sny… aké?
Niekto povedal: “Keď chcete Pána Boha rozosmiať, povedzte mu o svojich plánoch…” Myslím si, že je to podobné aj s našimi snami. Všetko vkladám do Jeho rúk, nech sa deje predovšetkým Jeho vôľa: „Čo Boh činí to dobré je, svätá buď Jeho vôľa”.

Ako by sme podľa vás mali hudbu v Božom chráme vnímať my, poslucháči, evanjelici, kresťania?
V dnešnej dobe sa nám hudba stala všednou záležitosťou, bez ktorej si nevieme predstaviť náš život. Z množstva hudobnej produkcie človek už ťažko rozoznáva kvalitnú a umeleckú od tej samoľúbej až gýčovej. Zarážajúce je aj to, že nie jeden poslucháč sa hneď pasuje do roly odborníka na hudbu, a preto ho ani nezaujíma názor profesionála. Hudba, ktorá zaznieva v službe Pánu Bohu, by mala byť posvätná a dokonalá. Nie taká, ktorú počúvame keď varíme, upratujeme alebo tancujeme na zábave, ale vyššia s hlbším posolstvom, nevšedná, jedinečná, vznešená, obsahujúca punc Božského pôvodu. Nemali by sme podľahnúť len emócii a eufórii, ale hľadať v hudbe vyššie racionálne umelecké posolstvo. Evanjelickú cirkev reprezentovali výrazné osobnosti, ktoré pozdvihli nejednu oblasť života. Preto by sme nemali ani my povoľovať zo svojich nárokov a hľadať vyššie dokonalejšie cnosti. Vzdelanie, viera, kultúra a umenie – to vždy boli základné znaky evanjelického kresťana. Prial by som si, aby to tak aj naďalej pretrvalo.

 

Za rozhovor ďakuje Jana Nunvářová
Foto: Nina Mihočová a archív Janka Siromu