Miloslav Neumann

„V nebezpečenstve vnímam Boha intenzívnejšie.“

Niekedy sa stane, že okolo vás prejde skutočná legenda, často celkom nenápadne. Jednou z nich je aj architekt Miloslav Neumann (13. október 1942) – ikona slovenského výškového horolezectva. S horolezeckými výpravami pôsobil v najvyšších pohoriach sveta. 8-tisícovku dosiahol po prvovýstupe pilierom na južný vrchol Makalu a ako dôchodca prešiel hrebene všetkých slovenských pohorí. Pôsobil aj ako tréner pre výškové horolezectvo a člen Federálnej trénerskej rady. Jeho život je však úzko spätý nielen s horami a architektúrou, ale tiež s evanjelickým cirkevným zborom v Kežmarku. Ako dlhoročný presbyter je nápomocný pri rekonštrukciách sakrálnych objektov.

Pán Neumann, vašou celoživotnou vášňou sa stalo výškové horolezectvo. Ako sa vlastne chlapec z Prahy dostal do Tatier?
Popri iných športoch a štúdiu architektúry som sa venoval lezeniu. Vyrastal som v Liberci, a keď som v Prahe skončil vysokú školu, rozhodol som sa odísť do Tatier aspoň na dva – tri roky, aby som sa dostal do reprezentačného horolezeckého družstva. Cez týždeň som chcel pracovať ako architekt a počas víkendov loziť v horách. V dobe komunistického režimu, keď bola krajina obohnaná ostnatým drôtom, sme nemali šancu dostať sa do Álp. Pod Tatrami som sa oženil a natrvalo usadil.

Podarilo sa vám časom dostať aj za hranice?
Po okupácii krajiny vojskami Varšavskej zmluvy sa na Slovensku vytvorili lepšie podmienky pre horolezectvo ako v Čechách. Česi v ’68 príliš vyskakovali, preto ich potom viac obmedzovali. Situácia sa zhoršila zvlášť od roku 1971. Slovenské družstvo, na rozdiel od českého a federálneho, mohlo vycestovať aj do Álp. V roku 1977 som už organizoval polo-súkromnú tatranskú výpravu do Hindúkuš v Strednej Ázii. V roku 1980 sme boli v rámci Slovenského horolezeckého spolku na Mount McKinley, najvyššom vrchu Severnej Ameriky. Za boľševika boli Aljaška a USA nedostupné, ale Slováci sa tam opäť dostali. A v roku 1984 vystúpila slovenská výprava skôr ako česká na Mount Everest.

Akému typu horolezectva ste sa venovali?
Začal som sa orientovať skôr na výškové horolezectvo. Väčšinou som pôsobil vo vyšších pohoriach, viac mi to sedelo – Pamír, Ťanšan, spomínaný Hindúkuš, Himaláje, Mount McKinley a Everest, či Kordiliera Blanka v Južnej Amerike. Zvlášť rád spomínam na dlhý hrebeň v Hindúkuši. Pohorie má viac ako 800 kilometrov a rozprestiera sa na území Afganistanu, Pakistanu až k Číne. Prešli sme hrebeň s tromi 7-tisícovkami a štyrmi kopcami výšky nad 6900 m. Na všetky tri 7-tisícovky to boli prvovýstupy.

Ktorý vrch patril medzi najťažšie z hľadiska horolezeckej techniky?
7,5-tisíc metrov vysoký kopec Kohe Somoni. Trojkilometrová, technicky veľmi ťažká stena – ako prví sme ju preliezli alpským štýlom. Deväť dní sme boli v stene a ďalšie dva dni nám trval zostup.

Spali ste v závesných stanoch?
V tej dobe sme ešte nemali závesné stany, ale nevyžadoval to ani charakter steny. Zakaždým sme si v nej našli miesto, kde sa v ľade alebo firne dala vysekať plošina na postavenie stanu, či polica, kde sa dalo aspoň sedieť a pod plachtou zaveseného stanu uvariť jedlo. Počasie nám neprialo, fúkal silný vietor. Čakali sme, že stenu vylezieme za sedem dní, ale trvalo to dlhšie. Bola to ťažká stena, nemohli sme vôbec liezť súčasne a stále sme sa museli istiť. Kvôli váhe sme používali minimum skôb, ktoré sme si navzájom menili a posúvali. Normálne by sme potrebovali 50 – 80 klasických skôb a 20 ľadovcových. Mali sme však len 3 ľadovcové skoby a 15 skalných. Keď visíte v takej výške, asi je dôležité, kto vás istí a či sa môžete jeden na druhého spoľahnúť. Treba vždy dobre zvážiť, s kým do takej steny pôjdete. Musia to byť lezci, ktorí majú skúsenosti s výškovým lezením. Ten, kto sa dobre neaklimatizuje, nemá šancu. Návrat z takejto steny je veľmi problematický.

Boli momenty, kedy ste cítili strach?
Samozrejme, sú občas chvíle, kedy má človek strach. Niekedy vám v stene hrozí objektívne nebezpečenstvo. V niektorých úsekoch permanentne padajú ľadové lavíny a treba ich rýchlo prekonať. Aj keď sa snažíte vydedukovať, kde to padá najviac a kedy, niekedy sa to nedá presne určiť.

Aký je rozdiel medzi expedičným a alpským lezením?
Je v tom obrovský rozdiel. Expedičný spôsob lezenia znamená, že sa po trase stavajú tábory. V stene sa natiahnu fixné laná, po ktorých sa opakovane vystupuje a zostupuje do jednotlivých táborov a prenášajú sa na nich ťažšie náklady. Niekedy je na výstupovej trase aj 5 – 6 táborov. Prvovýstup na Makalu v Himalájach sme robili práve expedičným spôsobom.

Ktorý spôsob lezenia je medzi horolezcami cennejší?
Viac sa, samozrejme, cení alpský spôsob lezenia, pri ktorom sa nevraciate do tábora, ale ste po celý čas v stene a do steny musíte nastúpiť už aklimatizovaný. Pri expedičnom lezení sa lezci aklimatizujú postupne pri budovaní cesty medzi tábormi. Niekedy sa spôsoby lezenia striedajú – na Mount Everest sme liezli do 3/4 steny expedične, a potom alpsky. Keď je trasa extrémne ťažká, nedá sa do steny ísť s ťažkým batohom a musíte sa vrátiť do tábora. Do 70-tych rokov minulého storočia ešte celý svet vo vysokých kopcoch liezol len expedične. V 80-tych rokoch najlepší lezci sveta začali liezť už alpským štýlom, čo je úplne iná úroveň.

Je to aj o posúvaní hraníc?
Hľadajú sa nielen stále zložitejšie cesty, ale aj náročnejší spôsob lezenia. A hlavne čistejšieho, pri ktorom používate čo najmenej pomôcok, vrátane kyslíka. Keď sme v roku 1984 zdolávali Everest, nebol to len expedičný prvovýstup, ale aj prvý výstup na Everest bez kyslíku a navyše ťažšou ako normálnou cestou. Na tú dobu to bol slušný výkon.

Na tento výstup však nemáte práve dobré spomienky, pretože pri ňom zahynul váš priateľ a jeden z najlepších slovenských horolezcov Jozef Psotka. Ako si na dramatické chvíle po rokoch spomínate?
Bol som v druhom vrcholovom útoku, počasie bolo zlé a môj parťák sa necítil príliš dobre, vrátili sme sa. Za nami išiel tretí útok – Demján, Sirdár a Psotka, ktorí vystúpili na vrchol. Psotka sa však už nevrátil. Bolo to nepríjemné. Človek si opakovane kladie otázky, či sa niečo nedalo spraviť inak. No keď ste vo výške 8 000 m n. m., tak rozmýšľate a chováte sa úplne inak, svoje robí aj kyslíkový dlh. Každý horolezec si uvedomuje, že zo záťahu na vrchol, aj keď sa robí expedičným spôsobom, sa už nemusí vrátiť. Je to hop alebo trop. Niekedy sa to dá ovplyvniť, ale mnohokrát je to mimo moci človeka. Treba veľmi dobre zvážiť, čo si môžem dovoliť a či budem schopný z kopca zostúpiť. Keď je niekto na pokraji síl, tak sa už pri zostupe nepohybuje tak suverénne a isto.

Čo horolezcov do hôr láka a priťahuje, aj napriek nebezpečenstvu?
Každému horolezcovi sa to páči, robí to pre radosť, je to forma sebarealizácie. Určuje si stále náročnejšie ciele. Chce posúvať svoje hranice. Nesmie sa to však prehnať a treba vyvážiť mieru rizika.

Ako to prežíva rodina, ktorá zostáva doma?
Tá si väčšinou neuvedomuje, do čoho ideme. Ak by to vedeli, príliš by sa im to nepáčilo (úsmev). Je jasné, že ani mojej manželke nebolo všetko jedno, ale čo mala robiť? Hlavne, keď som nebol často doma. Každý rok aj na mesiac – dva. A keď sme robili veľké expedície, bol som preč z domu aj niekoľko mesiacov, najviac päť.

Do dejín slovenského horolezectva ste sa nezapísali len výstupom na Mount Everest, ale aj na Makalu v Himalájach. Výstup na 8-tisícovku novou cestou ste spravili ako prví spomedzi krajín východnej Európy. Bolo to logisticky náročné?
Bolo to v roku 1976. Vtedy sa do Káthmandu, hlavného mesta Nepálu, dopravila iba časť výpravy lietadlom. Cestovali sme, vrátane dopravy materiálu a potravín, tatrovkou cez Rusko a plavili sme sa cez Kaspické more do Iránu. Na expedície nebolo toľko financií ako dnes. Z miesta, kam sa dalo v Nepále dostať autom, nám trvalo päť týždňov, kým sme so všetkým nákladom došli pod Makalu v Himalájach. Mali sme 320 miestnych nosičov, ktorí neboli denne ochotní prejsť viac ako 6 – 8 hodín, aj to až po dlhom dohadovaní. Chceli viac peňazí, ktorých sme my nikdy veľa nemali. Prechádzali sme aj cez dva dosť vysoké sedlá plné snehu a nosiči kráčali bosí. Dávali sme im síce plátenky, ale po chvíli ich zobuli a neskôr predali na trhu. Dnes je už Nepál niekde úplne inde. Na prístupových trasách pod vysokými kopcami sú postavené domčeky, kde sa dá vyspať a najesť, čo predtým neexistovalo.

Mali aj Rusi v tom čase kvalitný horolezecký tím?
Veľa ruských lezcov som spoznal na Pamíre. V roku 1982 Rusi zdolali juhozápadnú stenu Everestu – po ľavej strane. My sme v ́84 roku boli na  pravej. Ruská cesta je extrémne ťažká – ešte ju nikto nezopakoval a ani tak skoro nezopakuje. Bolo to prvýkrát, čo sa oficiálne sovietska expedícia dostala do Himalájí. 16 špičkových lezcov si zvolilo najťažšiu cestu a najvyšší kopec. Liezli pod kyslíkom, vyniesli do steny asi sto fliaš. Na príprave expedície sa podieľali kvantá ľudí. Pripomínalo to vojnovú operáciu na Evereste. Trasa, ktorú sme liezli my, bola podstatne ľahšia, ale na druhej strane sme ju absolvovali bez kyslíku.

Horolezectvu ste sa venovali vo voľnom čase popri práci architekta?
Na firme som mal dobré podmienky, vedeli sme sa dohodnúť, ak som potreboval ísť na výpravu. Ak išlo o oficiálne federálne výpravy, dostávali sme refundáciu mzdy, ale tých nebolo veľa. Expedície na Hindúkuš alebo Everest boli naše súkromné, financovali sme si ich sami. Privyrábali sme si výškovými prácami cez telovýchovnú jednotu. Natierali sme komíny, banské konštrukcie alebo mosty – robili sme všade tam, kde bolo potrebné použiť horolezeckú techniku.

Koho by ste označili za svoj horolezecký vzor?
Reinholda Messnera – stále posúval hranicu vo výškovom horolezectve. Ako prvému sa mu podarilo zdolať vrchol Everestu bez použitia kyslíka, robil
aj prvý sólovýstup na 8-tisícovku. Bol absolútnou špičkou v oblasti výškového horolezectva.

Ako je na tom horolezectvo dnes?
Dnes je o lezenie veľký záujem. Rozšírené je však najmä športové lezenie na umelých stenách alebo skalách. Kedysi umelé steny neexistovali. Aj cvičné výstupy na skaly sme považovali len za doplnkové ako súčasť tréningu. Dnes je športové lezenie samostatnou disciplínou. Športoví lezci majú cesty vopred predpripravené a zaistené – ale to nie je horolezectvo, hoci je ich základňa obrovská. Nepoznajú zatĺkanie skôb ani vymýšľanie istení. Skutočné horolezectvo je, naopak, späté s horami – človek je závislý od počasia, objektívneho nebezpečenstva, musí sa vedieť orientovať a predvídať.

PO HREBEŇOCH
Jedna z komerčných televízií odvysielala reportáž o tom, že ste už ako dôchodca prešli po hrebeni všetkých tatranských štítov. Čo vás k tomu motivovalo?
Keď som bol krátko pred dôchodkom, jazdil som do Álp na ľahšie kombinované alebo ľadovcové trasy. Chcel som prejsť všetky alpské 4-tisícovky, ktorých je 82. Dnes ich mám zdolaných nad päťdesiat. Nie sú to ťažké túry, ale sú dlhé, a preto ich treba prejsť rýchlo. Trénoval som to práve na tatranských hrebeňoch. Povedal som si, že ich skúsim prejsť všetky. Neskúmal som, či to už niekto predo mnou absolvoval. Mal som aj osobný dôvod. Raz, ešte za socializmu, som prišiel do Tatier so Šaňom Luczym, ktorý po okupácii emigroval do Švajčiarska. Jeho otec – starý tatranec, ktorý robil prvovýstupy v 20– 30-tych rokoch, sa nás opýtal, prečo stále lezieme len steny a nejdeme na hrebeň. Šaňo mu povedal, že po hrebeňoch budeme  chodiť na dôchodku. A tak som tento sľub realizoval (úsmev). Bola to zábava, absolvoval som v Tatrách stovky túr. Čoskoro budem mať 80 rokov. Do Tatier chodím stále s pôžitkom, ale leziem už len ľahké cesty.

Lezie sa v Tatrách v zime aj v lete?
Tatranská zima bola podstatne vážnejšia a niečo znamenala – bola to príprava na lezenie v Alpách a na vysoké kopce. Cez zimu sa v žľaboch a stenách vytvárajú podmienky, aké sú v lete v Alpách. Niektoré steny, hlavne severné, sa lezú výlučne iba v zime, lebo v lete je to rozbitá skala.

Máte blízky vzťah aj k ostatným slovenským pohoriam?
V zime na lyžiach som prešiel všetky hrebene v Západných Tatrách. Celý život som liezol iba vo Vysokých Tatrách a vôbec som nepoznal slovenské hory. Preto som si po 60-tke povedal, že prejdem celé hrebene všetkých slovenských pohorí, ktoré majú aspoň jeden vrch nad tisíc metrov. A podarilo sa mi to.

V ohrození sú aktuálne tatranskí nosiči, ktorí zásobujú horské chaty. Bola by škoda, keby sa táto tradícia z Tatier vytratila.
V Alpách to už neexistuje – horské chaty zásobujú iba vrtuľníky. U nás tatranskí nosiči stále pretrvali, aj keď zarobiť sa na tom nedá, je to iba životná filozofia. Mnohí lezci sa venovali aj  nosičstvu. Ešte ako študent som tiež počas jedného leta nosil zásoby. Býval som na Zbojníckej chate, liezol som po okolí a každý druhý – tretí deň som spravil vynášku. Bývať na chate, to bola nádhera. Teraz sa to už až tak neberie.

Čo hovoríte na premnoženie tatranských turistov?
Je ich strašne veľa. Chodia po chodníkoch ako mravce, jeden za druhým. Na Rysy chodím radšej inou trasou okolo vodopádov. V Tatrách sa postavili kvantá apartmánových domov a penziónov. Tí ľudia však niekam potrebujú ísť, a tak idú všetci do Tatier. Aj v Slovenskom raji to už vyzerá podobne – v sezóne sa pod rebríkmi dlho čaká. Chodieval som tam v začiatkoch, keď som trénoval na výpravy – behával som s vrecom piesku (čo bola hlúposť, lebo som si tým iba zničil kolená). Vtedy však bol Slovenský raj prázdny. Dnes by som tam v sezóne nešiel. Iba ak v zime, kedy sa lezú ľadopády (zamrznutý vodopád, pozn. red.).

V čom ešte vidíte rezervy, keď sa pozriete na Tatry?
Málo sa venujeme turistickým chodníkom. Väčšinu z nich vybudoval ešte za prvej republiky Karpatský spolok – ak by ich nepostavil, tak nemáme kadiaľ chodiť. Komunistická éra ani súčasná nepostavila žiaden nový chodník a ani príliš neudržuje staré. Tomu by sa malo venovať viac pozornosti.

SVET ARCHITEKTÚRY

Učaroval vám však nielen šport, ale aj architektúra, čomu ste sa v profesionálnom živote venovali?
Začínal som na Pozemných stavbách, no vždy, už za socializmu, som sa zaujímal o architektúru v starom meste a starších objektoch. Zakotvil som v Kežmarku, kde je Mestská pamiatková rezervácia. Neskôr som absolvoval postgraduálne štúdium v Prahe zamerané na obnovu budov a ochranu pamiatok. Po mnohých rokoch som sa teda opäť vrátil do Prahy, kde som robil skúšky z dejín architektúry a umenia u tých istých profesorov. Vzdelanie tohto typu nikto široko-ďaleko nemal. Asi 12 rokov som robil rekonštrukciu Kežmarského hradu a mnohých domov na námestí. Pracoval som aj na rekonštrukciách viacerých tatranských kostolov.

V Kežmarku stoja dva unikátne evanjelické kostoly – Nový kostol a Drevený artikulárny kostol. Asi sa nedá porovnávať, ale predsa, ktorý z nich vás oslovuje viac?
Samozrejme, Drevený kostol – je to obdivuhodná, fantastická, neskutočná stavba. A na tú dobu odvážna! Nový kostol má tiež čo do seba, ale Drevený artikulárny s fantastickou akustikou je unikát. Vždy tam rád vstúpim, príjemne sa v ňom cítim.

Ste tiež presbyterom cirkevného zboru a vaša pani manželka spieva v spevokole. Predpokladám, že vašou parketou budú práve rekonštrukcie sakrálnych objektov.
Áno, okolo kostolov stále niečo robíme. Napríklad sme v nedávnej dobe kládli novú krytinu na Drevený kostol a zakrývali sme aj kostol vo Veľkej Lomnici. Využívame na to financie z Ministerstva kultúry SR, cirkev si tak veľmi pomôže. Som garantom projektov, ktoré sa na ministerstvo podávajú. Je to môj spôsob pomoci cirkevnému zboru. Na kostol vo Veľkej Lomnici sme žiadali o dotáciu šesťkrát. Ak by sme rekonštrukciu nerobili postupne, dopadli by sme ako Gelnica, kde je obdobný kostol. Tiež potreboval oceľovú konštrukciu v krove a novú krytinu. Možno keby sa obnove začali venovať pred 5 – 6 rokmi, nemuselo to dôjsť do havarijného stavu.

Raz ste spolu s turistickou skupinou, ktorú viedol brat farár Ján Jančo, navštívili Izrael. Doteraz si spomína na váš svižný krok. Čo vás ako architekta oslovilo vo Svätej zemi najviac?
Najviac ma zaujalo Múzeum holokaustu – Yad Vashem. Je to vynikajúci urbanistický zámer a fantastické exteriérové úpravy. Dych mi doslova vyrazil najmä Detský pavilón – nielen z hľadiska urbanistického (architektonického), oslovujúca je úžasná, ohromujúca vnútorná atmosféra. Páčili sa mi tiež úpravy a objekty na Chrámovej hore nad Múrom nárekov. Bol som však sklamaný zo všeobecného neporiadku, ktorý v krajine vládne, lebo Židov som vždy považoval za výnimočný a špičkový národ. Majú veľa osobností a získali množstvo významných ocenení. S neporiadkom som sa preto nevedel celkom vysporiadať.

Vráťme sa však domov – nikdy ste nezvažovali návrat do Prahy?
Nie, zázemie som si vytvoril v Tatrách. Kopce ma stále priťahujú, aj keď teraz už iba ako vysokohorského turistu.

Sú to práve hory, kde intenzívnejšie vnímate aj Božiu prítomnosť?
Mnohokrát, obzvlášť v ošemetných situáciách človek myslí na Boha intenzívnejšie. Zvlášť, ak sa pohybujete v nebezpečnom teréne. Uvedomujem si, že sme ničím a všetko riadi Ten, ktorý je nad nami.

ZDROJ: mesačník eVýchod, č. 09/2021
foto: Emília Mihočová a súkromný archív Miloslava Neumanna